Článok je zameraný na práva zamestnancov a povinnosti zamestnávateľov, ktorí na ochranu svojho majetku alebo kontrolu pracovnej morálky uplatňujú sledovanie pracoviska rôznymi spôsobmi.
Predmetom tohto článku je informovať zamestnávateľov a zamestnancov o tom, či môže zamestnávateľ sledovať svojich zamestnancov na pracovisku a ak áno, akým spôsobom.
Ochranu súkromia rieši nielen zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v z. n. p. (ďalej len „Zákonník práce“), ale aj Ústava Slovenskej republiky – právo na ochranu súkromia a medzinárodné dohovory.
Ochrana osobných údajov patrí do oblasti ochrany ľudských práv a slobôd. Právo na ochranu osobných údajov nám zaručuje aj Ústava Slovenskej republiky, podľa ktorej: „Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe“ (Článok 19 ods. 3). Toto ústavné právo, je upravené v ďalších právnych predpisoch, medzi ktorými má osobitné postavenie zákon č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v z. n. p. (ďalej len „zákon o ochrane osobných údajov“).
Podľa zákona o ochrane osobných údajov osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa určenej alebo určiteľnej fyzickej osoby, pričom takou osobou je osoba, ktorú možno určiť priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora alebo na základe jednej či viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú, fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu (§ 3).
Pre spresnenie k pojmu osobný údaj je zaujímavé aj „Stanovisko 4/2007 k pojmu osobné údaje“, ktoré vypracovala a prijala dňa 20. 06. 2007 pod číslom WP 136 pracovná skupina pre ochranu údajov zriadená podľa článku 29 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES z 24. 10. 1995. Slovenské znenie smernice sa nachádza na internetovej stránke Úradu na ochranu osobných údajov SR www.pdp.gov.sk v časti