Slovensko a Bratislava lákajú stále viac zamestnávateľov a zamestnancov zo zahraničia. Už dávno neplatí, že pre slovenského zamestnávateľa pracuje len zamestnanec zo Slovenska, na jednom mieste, bez práce v zahraničí. Situácií, s ktorými sa zamestnávateľ a personálne oddelenia potykajú, je viacero. Na každú situáciu existuje správne riešenie. A pre správne riešenie je kľúčové poznať svojho zamestnanca.
Že je to skvelý zamestnanec a špičkový odborník je síce dôležitá informácia, ale toto vedieť nestačí. Dôležitá informácia je, kde má zamestnanec skutočné bydlisko a daňovú rezidenciu. Netreba sa spoliehať na formálny údaj o trvalom pobyte uvedenom na občianskom preukaze alebo povolení na pobyt. Toto sú formálne deklarované údaje, ktoré síce niečo indikujú, ale v praxi sú často nesprávne. Ohlásený trvalý alebo prechodný pobyt zamestnanca neznamená automaticky, že je to aj miesto skutočné miesto bydliska a daňovej rezidencie, najmä ak má niekto takéto pobyty registrované vo viacerých štátoch.
Zdaňovanie zamestnanca
Zdaňovanie zamestnanca sa riadi dvomi základnými pravidlami:
- v štáte daňovej rezidencie zdaňuje a priznáva všetky svoje príjmy, dosiahnuté kdekoľvek vo svete;
- odmena za prácu sa zdaňuje v štáte, kde sa práca vykonáva. Najmä z tohto druhého pravidla existujú výnimky vyplývajúce z vnútroštátnej legislatívy štátov a z medzinárodných zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia. Najznámejšia výnimka je počítanie 183 dní práce zamestnanca v zahraničí.
Pravidlo 183 dní
Stačí počítať či zamestnanec v zahraničí v jednom štáte odpracoval menej ako 183 dní v roku?
Nie, nestačí. Za prvé, je to len jedna podmienka z troch, ktoré musia byť kumulatívne splnené, aby sme vylúčili zdanenie zamestnanca v zahraničí.
Za druhé, táto podmienka záleží od konkrétnej aplikovateľnej zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia (a nie so všetkými štátmi takéto zmluvy existujú).
Za tretie, 183 dní sa sleduje v niektorých štátoch počas kalendárneho roka, v iných prípadoch počas akéhokoľvek 12-mesačného obdobia. A v neposlednom rade, 183 dní sa na tieto účely počíta nie za odpracované dni, ale za kalendárne dni fyzickej prítomnosti zamestnanca v dotknutom štáte; pričom akákoľvek časť dňa sa považuje na tieto účely za celý jeden deň. Hádajte, kde bude zamestnanec zdaňovať svoj príjem, ak sa po 180-tich dňoch práce v dotknutom štáte rozhodne stráviť v ňom 2 týždne dovolenky s rodinou (hoci aj po skončení pracovného pomeru)?
Až poznanie daňovej rezidencie zamestnanca, skutočného miesta výkonu práce, času stráveného a času odpracovaného v jednotlivých štátoch a okolnosti výkonu práce v jednotlivých štátoch umožňujú správne určiť či zamestnanec má zdaniť príjem iba na Slovensku, alebo aj v iných štátoch. A až v takom prípade môže zamestnávateľ správne vyhodnotiť, či môže zamestnancovi spraviť ročné zúčtovanie dane, alebo si zamestnanec musí podať daňové priznanie sám. Zamestnávateľ nemôže spraviť ročné zúčtovanie dane, pokiaľ zamestnanec má príjmy, ktoré môžu byť zdanené v zahraničí.
Odvodové povinnosti zamestnanca
Napriek podobnostiam, odvodové povinnosti sú upravené odlišne a nezávisle od dane z príjmov. Kľúčové je poznať bydlisko zamestnanca, ktoré je definované odlišne od daňovej rezidencie. A prečo je to dôležité, ak vykonáva zamestnanec prácu pre slovenskú firmu? Z jednoduchého dôvodu, v rámci EU môže zamestnanec podliehať len jednému systému sociálneho zabezpečenia. A to v štáte, kde vykonáva svoje zamestnanie. Pokiaľ však vykonáva zamestnanie vo viacerých štátoch, rozhodujúcim faktorom sa stáva bydlisko zamestnanca a rozsah výkonu práce v štáte bydliska a v iných štátoch.
Čo môžete spraviť ak dnes nemáte istotu, kde má zamestnanec platiť svoje dane? Odporúčame poradiť sa so skúseným daňovým poradcom. Našťastie lehotu na podanie daňového priznania je možné do konca marca predĺžiť a to až o 3 mesiace, t.j. do konca júna; v prípade príjmov zamestnanca zdaňovaných v zahraničí dokonca až do konca septembra. To je dostatok času pre správne riešenie a často lepšie, než neskoršie opravy.