Vychádzajúc z ustanovenia § 9a ods.1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v z. n. p. (ďalej len „zákon o DPH“) je poukaz definovaný ako nástroj, s ktorým je spojená povinnosť prijať ho ako protihodnotu alebo jej časť za dodanie tovaru alebo dodanie služby a na ktorom alebo v súvisiacej dokumentácii k nemu je uvedený tovar alebo služba, ktoré sa majú dodať, alebo totožnosť možných dodávateľov vrátane podmienok použitia tohto nástroja. Takýto poukaz môže mať formu listinnú alebo elektronickú.

Dňa 24. 4. 2024 Národná rada schválila nový zákon, a to zákon č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“), ktorý nadobudol účinnosť 1. 7. 2024. Predmetný zákon bol prijatý z dôvodu priblíženia našej legislatívy na ochranu spotrebiteľa súčasným trendom a európskej legislatíve.

Správne posúdenie daňovej uznateľnosti výdavkov patrí medzi základné otázky pri určovaní základu dane z príjmov podnikateľských subjektov. Napriek relatívne stručnej zákonnej definícii daňového výdavku vzniká v aplikačnej praxi množstvo interpretačných problémov, ktoré často vedú k sporom medzi daňovými subjektmi a správcom dane. Cieľom článku je analyzovať základné princípy daňovej uznateľnosti výdavkov podľa zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v z. n. p. (ďalej len „ZDP“), identifikovať najčastejšie sporné situácie v podnikateľskej praxi a poukázať na význam judikatúry pri výklade jednotlivých ustanovení zákona. Osobitná pozornosť je venovaná otázkam preukázateľnosti výdavkov, ich súvislosti s podnikateľskou činnosťou a dokumentácii výdavkov počas daňovej kontroly.

Pri posudzovaní daňovej uznateľnosti nákladov nemožno vychádzať z predstavy, že každý výdavok, ktorý má podnikateľské opodstatnenie, automaticky znižuje základ dane. Popri všeobecnom pravidle o daňovom výdavku existuje aj skupina nákladov, pri ktorých zákon pripúšťa ich uznanie len za presne vymedzených okolností. Ide o situácie, keď zákon nechce ponechať posúdenie výlučne na všeobecnej úvahe o podnikateľskom účele, ale určuje konkrétnejšie hranice, limity alebo požiadavky na spôsob preukázania.

Národná rada SR schválila dňa 24.9.2025 zákon č. 261/2025 Z.z., ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v súvislosti s konsolidáciou verejných financií (ďalej len „zákon č. 261/2025 Z.z.“). Zákon č. 261/2025 Z.z. bol vyhlásený v Zbierke zákonov SR dňa 9.10.2025.

Po novom sa závislá práca od 1. januára 2026 vymedzuje štyrmi kritériami (nadriadenosť/podriadenosť, osobný výkon, výkon podľa pokynov a v mene zamestnávateľa). Inšpektoráty práce testujú tieto znaky pomocou série otázok.

Výdavky súvisiace so zamestnancami predstavujú osobitnú a v praxi veľmi rozsiahlu skupinu nákladov, ktoré sú prirodzenou súčasťou fungovania každej spoločnosti. Zamestnanci sú základným prvkom podnikateľskej činnosti a zabezpečenie ich pracovných, sociálnych a motivačných podmienok je nevyhnutné pre riadne fungovanie podniku. Z tohto dôvodu zákon č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v z. n. p. (ďalej len „ZDP“) vo všeobecnosti umožňuje uplatniť výdavky súvisiace so zamestnancami ako daňové výdavky, ak spĺňajú zákonom stanovené podmienky.

V súčasnej obchodnej praxi je ťažké prehliadnuť netradičné formy a metódy realizácie obchodných operácií, ktoré vystupujú najmä pod názvom kompenzačné obchody. V tejto súvislosti sa možno stretnúť s ich označením aj ako protiobchody, viazané obchody resp. „barter“.