Bezdôvodné obohatenie je právnym inštitútom, ktorý reflektuje zásadu, že nikto sa nemôže bez jasného dôvodu obohatiť na úkor niekoho iného. Zároveň ustanovuje povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. Všeobecná právna úprava tohto inštitútu sa nachádza v tretej hlave šiestej časti zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v z. n. p. (ďalej len „Občiansky zákonník“). K obohacovaniu bez právneho dôvodu dochádza však nielen v občianskoprávnych vzťahoch, ale aj v obchodnoprávnych alebo pracovnoprávnych vzťahoch. V tomto článku sa bližšie zameriame na bezdôvodné obohatenie vo vzťahu medzi zamestnávateľom a zamestnancom.
Právna úprava bezdôvodného obohatenia v Zákonníku práce
Pracovnoprávna úprava inštitútu bezdôvodného obohatenia sa nachádza v § 222 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v z. n. p. (ďalej len „Zákonník práce“), pričom podľa ods. 1 tohto ustanovenia platí, že „ak sa zamestnanec bezdôvodne obohatí na úkor zamestnávateľa alebo ak sa zamestnávateľ bezdôvodne obohatí na úkor zamestnanca, musí obohatenie vydať″.
Zákonná úprava nachádzajúca sa v Zákonníku práce má oproti všeobecnej úprave nachádzajúcej sa v Občianskom zákonníku užší rozsah a stanovuje základný predpoklad na bezdôvodné obohatenie podľa Zákonníka práce, a to existenciu pracovnoprávneho vzťahu. Samotná právna úprava obsahuje dve alternatívy pri povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie, a to tak, aby pokryla obe situácie, keď dôjde k bezdôvodnému obohateniu zamestnávateľom, ako aj zamestnancom. Ustanovenia o bezdôvodnom obohatení majú subsidiárnu povahu a použijú sa vtedy, keď nie je možné založiť konkrétny druh zodpovednosti za škodu.
Bezdôvodné obohatenie
Bezdôvodným obohatením sa rozumie určitý majetkový prospech získaný tým, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, a zároveň aj nárok osoby, na úkor ktorej došlo k obohateniu, na vydanie tohto majetkového prospechu, pričom platí, že základným predpokladom vzniku bezdôvodného obohatenia je vznik majetkového prospechu, ku ktorému došlo v rozpore s právom.
Majetkový prospech môže byť pritom získaný:
- plnením bez právneho dôvodu
Plnením bez právneho dôvodu sa rozumie plnenie, na ktoré od začiatku neexistoval právny dôvod. Môže ísť napríklad o situáciu, keď zamestnávateľ prijal od zamestnanca na základe hmotnej zodpovednosti zamestnanca úhradu schodku v pokladnici, pričom tento vznikol bez zavinenia zamestnanca, a teda právny dôvod na plnenie zamestnanca neexistoval;
- plnením z neplatného právneho úkonu
Typickým príkladom môže byť vyplatenie odstupného zamestnancovi z dôvodu skončenia pracovného pomeru výpoveďou, pričom súd neskôr rozhodne, že výpoveď je neplatná a pracovný pomer naďalej trvá. Takto vyplatené odstupné malo pri výpovedi v momente vyplatenia právny dôvod, ale neskôr, vzhľadom na fakt, že pracovný pomer aj naďalej trval, tento právny dôvod odpadol;
- plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol
Naproti tomu, plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol, znamená, že právny dôvod pôvodne existoval, ale dodatočne odpadol. Takým môže byť napríklad vyplatenie príspevku na presťahovanie z dôvodu výkonu práce v cudzine v prípade, že od výkonu práce v cudzine sa nakoniec upustilo;
- z nepoctivých zdrojov
Zákonník práce nedefinuje, čo sa považuje za nepoctivý zdroj nadobúdania majetku. Štandardne sa však za takýto zdroj považuje zdroj získaný v súvislosti s rôznym konaním v rozpore s dobrými mravmi, trestnou činnosťou a podobne.
Vydanie bezdôvodného obohatenia
Ustanovenia týkajúce sa bezdôvodného obohatenia sú založené na vzájomnom vzťahu nároku osoby, na úkor ktorej došlo k obohateniu, na vydanie bezdôvodného obohatenia a povinnosti osoby, ktorá sa bezdôvodne obohatila, na jej vydanie.
Osoba, ktorá sa na úkor inej obohatila, je povinná vydať všetko, čo sa bezdôvodným obohatením nadobudlo, teda samotné bezdôvodné obohatenie musí byť vydané v plnej výške bez toho, aby došlo k nejakému zmenšeniu.
Samotné bezdôvodné obohatenie sa vydáva tak, ako sa získalo, teda v prípade, ak ide o bezdôvodné obohatenie spočívajúce v peňažnej sume, tak sa vracia v peňažnej sume; v prípade, ak ide o vec, vracia sa v podobe danej veci. Osobitne sa pristupuje k bezdôvodnému obohateniu, ku ktorému došlo v podobe výkonov. V takomto prípade sa osobe, na úkor ktorej k obohateniu došlo, vydáva peňažná náhrada v zodpovedajúcej výške.
Bezdôvodným obohatením spočívajúcim vo výkonoch môže byť napríklad výkon prác zamestnanca, na ktorý zamestnávateľ nemal právny dôvod, avšak keďže vrátenie samotnej práce zamestnávateľom nie je možné, dôjde k vráteniu v podobe peňažnej náhrady. Aj z tohto dôvodu je preto nutné, aby bolo bezdôvodné obohatenie vždy možné vyjadriť v peniazoch.
Podľa § 222 ods. 4 Zákonníka práce s predmetom bezdôvodného obohatenia sa musia vydať aj úžitky z bezdôvodného obohatenia, ak ten, kto obohatenie získal, nekonal dobromyseľne. V zmysle ďalšieho odseku zároveň platí, že ten, kto predmet bezdôvodného obohatenia vydáva, je oprávnený na náhradu potrebných nákladov, ktoré na vec vynaložil.
Vrátenie neprávom vyplatených súm
Zákonník práce osobitne pristupuje k situácii, keď boli zamestnancovi neprávom vyplatené peňažné sumy, napríklad v dôsledku chyby. Zamestnávateľ môže pristúpiť k vymáhaniu bezdôvodného obohatenia len za predpokladu, že došlo k naplneniu subjektívnej stránky, a teda, že zamestnanec vedel alebo musel z okolností predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené. K splneniu uvedenej podmienky nedôjde napríklad v prípade, ak suma vyplácanej mzdy nebola dohodnutá v pracovnej zmluve alebo nebola riadne, jasne a zrozumiteľne uvedená na výplatnej páske.
Na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vzťahuje premlčacia lehota, a to v dĺžke troch rokov, pričom lehota plynie od výplaty peňažných súm. Treba tiež dodať, že dôkazné bremeno v uvedenej situácii znáša zamestnávateľ.
Vrátenie odstupného pri opätovnom nastúpení do práce
Bežný pracovnoprávny život prináša aj situácie, keď zamestnanec, s ktorým bol skončený pracovný pomer, opätovne nastúpi k tomu istému zamestnávateľovi. V tomto prípade Zákonník práce v § 76 ods. 4 ustanovuje zamestnancovi povinnosť vrátiť vyplatené odstupné alebo jeho pomernú časť, ak sa so zamestnávateľom nedohodne inak. V prípade, že tak zamestnanec neurobí, platí, že zamestnanec sa bezdôvodne obohatil.
Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 21 Cdo 304/2003 sa vyplatenie odstupného v prípade trvajúceho pracovného pomeru považuje za plnenie na základe právneho úkonu, ktorý je neplatný, keďže odstupné bolo zamestnancovi poskytnuté len pre prípad, že pracovný pomer naozaj skončí. Keďže však súd rozhodol, že pracovný pomer skončil neplatne, a teda aj naďalej trvá, odstupné zamestnancovi neprináleží, a teda došlo k bezdôvodnému obohateniu. V rozhodnutí súd zároveň uvádza, že zamestnanec pri prijatí odstupného nemohol byť v dobrej viere, že mu odstupné patrí, vzhľadom na to, že si musel byť vedomý alebo aspoň z okolností musel predpokladať, že odstupné bude musieť vrátiť, ak sa neskôr (po vyplatení odstupného) ukáže, že pracovný pomer účastníkov podľa výpovede z pracovného pomeru alebo dohody o rozviazaní pracovného pomeru v skutočnosti neskončil a aj naďalej trvá.
Aplikácia inštitútu zrážok zo mzdy
Zaujímavá je v tomto prípade aplikácia inštitútu zrážok zo mzdy. Zákonník práce v § 131 presne vymenúva, v ktorých prípadoch zamestnávateľ vykonáva zrážky zo mzdy, a ich poradie. Mimo vymedzených prípadov je možné pristúpiť k zrážkam zo mzdy len vtedy, ak zamestnanec a zamestnávateľ uzatvoria dohodu o zrážkach zo mzdy. Vzhľadom na to, že vrátenie neprávom vyplatených súm nie je dôvodom stanoveným v § 131 Zákonníka práce, nemôže zamestnávateľ uvedenú sumu zraziť zamestnancovi zo mzdy bez súhlasu zamestnanca. V prípade, že zamestnanec nie je v danej veci ochotný uzatvoriť dohodu o zrážkach zo mzdy, jedinou možnosťou zamestnávateľa je domáhať sa bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v neprávom vyplatených sumách súdnou cestou.
Článok je prevzatý z portálu pracovnepravo.sk