Nasledujúci príspevok sa orientuje špecifickej oblasti účtovania a vykazovania položiek dlhodobého hmotného majetku, ktoré sú súhrnne v terminológii IFRS označované ako „Nehnuteľnosti, stroje a zariadenia“, skrátene podľa anglického originálu PPE (Property, Plant and Equipment – PPE). Nami vybrané pravidlá sa týkajú komponentného odpisovania s následnou výmenou komponentov a plne vychádzajú z IAS 16 Nehnuteľnosti, stroje a zariadenia (Property, Plant and Equipment).
Nasledujúci príspevok sa orientuje špecifickej oblasti účtovania a vykazovania položiek dlhodobého hmotného majetku, ktoré sú súhrnne v terminológii IFRS označované ako „Nehnuteľnosti, stroje a zariadenia“, skrátene podľa anglického originálu PPE (Property, Plant and Equipment – PPE). Nami vybrané pravidlá sa týkajú komponentného odpisovania s následnou výmenou komponentov a plne vychádzajú z IAS 16 Nehnuteľnosti, stroje a zariadenia (Property, Plant and Equipment).
Na základe praktických skúseností možno konštatovať, že spoločnosti, ktoré zostavujú účtovnú závierku v súlade s IFRS často tieto pravidlá či požiadavky IFRS nedodržiavajú, resp. sa nimi nezaoberajú v takej miere, v akej by sa mali. Jedná sa najmä o situácie, kedy spoločnosti podľa IFRS neúčtujú, ale iba vykazujú (raz ročne) a reporty vychádzajú prvotne z účtovníctva vedeného v súlade s národnými (v našom prípade slovenskými) predpismi.
Aktíva vykazované v účtovnej závierke zostavenej podľa IFRS ako PPE sú hmotné aktíva, ktoré účtovná jednotka používa primárne pre svoje vlastné účely (t. j. v rámci výroby, realizácie obchodu, na administratívne účely) a očakáva, že ich bude používať počas doby dlhšej ako je jedno účtovné obdobie (t. j. dlhšie ako 12 mesiacov). Pokiaľ určitá položka aktív spĺňa toto vymedzenie, účtovná jednotka je oprávnená uznať jej hodnotu v dlhodobých aktívach a prezentovať ju ako súčasť položky „Nehnuteľnosti, stroje a zariadenia“, ktorá je z titulu IAS 1 povinnou samostatne prezentovanou položkou súvahy. V porovnaní s národnými predpismi, kde sú často používané hodnotové hranice odvodené od daňových predpisov (napr. slovenské daňové predpisy uvažujú o dlhodobom hmotnom majetku pri obstarávacej cene vyššej ako 30 tis. Sk, podobne je to pri technickom zhodnotení), IFRS nestanovujú žiadny cenový limit pre uznanie obstarávaného aktíva ako položky PPE. Zároveň však nedáva zmysel vykazovať ako dlhodobé aktívum každú položku, ktorá síce spĺňa v texte uvedené vymedzenie, ale jej obstarávacia cena je vo výške niekoľko sto korún, t. j. z celkového pohľadu zanedbateľná.
Úlohou účtovnej jednotky, resp. jej vedenia je stanoviť všeobecnú internú cenovú hranicu, od ktorej účtovná jednotka uzná aktívum ako dlhodobú položku PPE (táto hranica môže byť pritom nižšia, rovná, ale aj vyššia ako daňový limit aktuálne nastavený v daňových predpisoch). Zároveň nastavená hranica by nemala byť považovaná pri účtovaní a vykazovaní ako jednoznačne daná, resp. nemalo by sa o nej jednoznačne uvažovať v prípade hodnoty jednej jedinej položky, ak je táto nakupovaná vo väčšom množstve. Môžu nastať situácie, kedy spoločnosti nakupujú aktíva v určitom balíku, napr. 10 ks, pričom hodnota jedného kusu je pod cenovým limitom, ale celková hodnota, napr. piatich kusov, je nad cenovým limitom. V takomto prípade by mal byť súbor s najväčšou pravdepodobnosťou uznaný taktiež ako dlhodobý majetok, hoci cena každej jednej položky je pod všeobecne nastaveným cenovým limitom.
IAS 16 popri definícii PPE obsahuje tzv. kritériá uznania, ktoré musia byť splnené pre zachytenie každej danej položky v súvahe v aktívach. Týmito kritériami sú (IAS 16.7):
- pravdepodobnosť, že budúce ekonomické úžitky spojené s aktívom budú plynúť do účtovnej jednotky; a
- spoľahlivé ocenenie obstarávacích nákladov aktíva.
Budúci ekonomický úžitok je v IFRS spojený s potenciálom aktíva prispieť priamo alebo nepriamo k toku peňažných prostriedkov do účtovnej jednotky. Aktívna položka teda môže byť uznaná v súvahe ako dlhodobé aktívum, pokiaľ bude po dobu dlhšiu ako 12 mesiacov prispievať ku generovaniu peňažných príjmov alebo sa podieľať na znížení peňažných výdavkov. Aby bolo možné danú položku v súvahe vykazovať, je potrebné ju oceniť určitou hodnotu, konkrétne obstarávacími nákladmi stanovenými k okamihu obstarania.
Pretože dlhodobé aktívum prispieva ku generovaniu budúcich ekonomických úžitkov po dobu dlhšiu ako jedno účtovné obdobie, sa v účtovníctve sa používajú odpisy a postupná alokácia pôvodnej obstarávacej ceny. Cieľom tohto príspevku nie je detailné rozoberanie pravidiel odpisovania, rôzne metódy a pod. až na výnimku samotných komponentov. Nasledujúce príklady uvažujú s lineárnou metódou odpisovania, dobou použiteľnosti bez akejkoľvek ďalšej úpravy, naopak nie je uvažovaná reziduálna hodnota, ktorá bežne nie je predmetom odpisovania.
Základná požiadavka IFRS týkajúca sa odpisovania vyplýva z odstavca 43, IAS 16: „Každý komponent položky nehnuteľností, strojov a zariadení, ktorého obstarávacie náklady sú významné v pomere k celkovým obstarávacím nákladom predmetnej položky, musí byť odpisovaný samostatne.“
Z tohto ustanovenia vyplýva pre každú spoločnosť a jej vedenie povinnosť identifikovať komponenty v používaných majetkoch, pokiaľ jednotlivé časti, ktoré je možné samostatne identifikovať, oddeliť, vyňať a nahradiť, majú významnú hodnotu v pomere k celkovej obstarávacej cene. Komponent inými slovami je časť majetku, časť celku, napr. riadiaca jednotka výrobnej linky, výplň sklárskej pece, strecha budovy a pod. Základným kritériom oddelenia komponentov je jeho hodnot