Zákonník práce rozdeľuje zodpovednosť zamestnanca za škodu na všeobecnú zodpovednosť a osobitnú zodpovednosť. Koncepcia zodpovednosti zamestnanca za spôsobenú škodu je podstatne odlišná od zodpovednosti zamestnanca za škodu podľa Občianskeho zákonníka alebo podľa Obchodného zákonníka. Zamestnancom sa pritom v zmysle § 11 Zákonníka práce rozumie fyzická osoba, ktorá v pracovnoprávnych vzťahoch, resp. v obdobných pracovných vzťahoch (ak tak ustanovuje osobitný predpis, napr. štátna služba, verejná správa) vykonáva pre zamestnávateľa závislú prácu podľa jeho pokynov za mzdu alebo odmenu. Netýka sa to teda napr. štatutárnych orgánov obchodných spoločností, na ktorých sa vzťahuje zodpovednosť za škodu podľa Obchodného zákonníka (pozri napr. § 135a Obchodného zákonníka v prípade konateľov s. r. o.).
Zákonník práce rozdeľuje zodpovednosť zamestnanca za škodu na všeobecnú zodpovednosť a osobitnú zodpovednosť. Koncepcia zodpovednosti zamestnanca za spôsobenú škodu je podstatne odlišná od zodpovednosti zamestnanca za škodu podľa Občianskeho zákonníka alebo podľa Obchodného zákonníka. Zamestnancom sa pritom v zmysle § 11 Zákonníka práce rozumie fyzická osoba, ktorá v pracovnoprávnych vzťahoch, resp. v obdobných pracovných vzťahoch (ak tak ustanovuje osobitný predpis, napr. štátna služba, verejná správa) vykonáva pre zamestnávateľa závislú prácu podľa jeho pokynov za mzdu alebo odmenu. Netýka sa to teda napr. štatutárnych orgánov obchodných spoločností, na ktorých sa vzťahuje zodpovednosť za škodu podľa Obchodného zákonníka (pozri napr. § 135a Obchodného zákonníka v prípade konateľov s. r. o.).
Nakoľko v praxi zamestnávatelia mávajú často problém, ktorý druh zodpovednosti sa má v konkrétnom prípade uplatniť, je potrebné uvedomiť si, že osobitná zodpovednosť zamestnanca má vždy prednosť pred uplatnením všeobecnej zodpovednosti zamestnanca. Iba v prípade, ak nie je naplnený osobitný druh zodpovednosti za škodu, treba vychádzať z ustanovení všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu. Zákonník práce pritom zakotvuje dva druhy osobitnej zodpovednosti – zodpovednosť za schodok (manko) a zodpovednosť za stratu zverených predmetov. K všeobecnej zodpovednosti patrí zodpovednosť za vyrobenie nepodarku a zodpovednosť za škodu nesplnením oznamovacej povinnosti zamestnanca alebo povinnosti zakročiť proti škode hroziacej zamestnávateľovi.
Rozdiel medzi všeobecnou a osobitnou zodpovednosťou zamestnanca spočíva aj v tom, že pri osobitnej zodpovednosti zamestnanca sa uhrádza celá škoda a pri nej sa zavinenie predpokladá. Pri všeobecnej zodpovednosti nemôže zamestnávateľ vymáhať celú škodu – rozsah náhrady škody je limitovaný Zákonníkom práce a zamestnávateľ musí preukazovať zodpovednosť vrátane zavinenia zamestnanca.
Na účely tohto príspevku budeme analyzovať len hmotnú zodpovednosť zamestnanca za škodu, t. j. zodpovednosť zamestnanca za schodok na zverených hodnotách a zodpovednosť zamestnanca za stratu zverených predmetov.
Zodpovednosť zamestnanca za schodok na zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať
Zodpovednosť za schodok na zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať vznikne, ak sú splnené všetky predpoklady vzniku tejto skutočnosti. Osobitosťou tohto druhu zodpovednosti zamestnanca na rozdiel od všeobecnej zodpovednosti je, že sa pri nej predpokladá zavinenie zamestnanca a uhrádza sa celá skutočná škoda. Za predpokladu, že je naplnená skutková podstata tohto druhu zodpovednosti, jej uplatnenie má prednosť pred uplatnením všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu. Na rozdiel od všeobecnej zodpovednosti pri zodpovednosti zamestnanca za hodnoty zverené na vyúčtovanie zamestnávateľ nie je povinný dokazovať zavinenie. Preukazuje len platné uzavretie dohody o hmotnej zodpovednosti, existenciu schodku na hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať a nevyúčtovanie hodnôt zverených mu zamestnávateľom. Na vznik zodpovednosti za schodok na zverených hodnotách je nevyhnutné splnenie týchto predpokladov:
- existencia dohody o hmotnej zodpovednosti,
- vznik schodku na zverených hodnotách,
- zavinenie (toto sa však predpokladá).
Dohoda o hmotnej zodpovednosti zaniká dňom skončenia pracovného pomeru alebo dňom odstúpenia od tejto dohody (pozri § 183 ods. 2 Zákonníka práce).
Prvým hmotnoprávnym predpokladom vzniku uvedenej zodpovednosti zamestnanca je dohoda o hmotnej zodpovednosti. Zamestnanec môže uzatvoriť dohodu o hmotnej zodpovednosti najskôr v deň, keď dovŕši 18 rokov veku (§ 11 ods. 3 Zákonníka práce). Hmotne zodpovedným nemôže byť zamestnanec, ktorý bol súdom pozbavený spôsobilosti na právne úkony, alebo ktorého spôsobilosť na právne úkony bola obmedzená. Dohodu o hmotnej zodpovednosti nemožno uzavrieť ani so zamestnancom, ktorý na základe rozsudku súdu dostal trest zákazu činnosti, ak na vykonávanú činnosť sa vzťahuje trest zákazu činnosti. Zodpovedným subjektom je zásadne zamestnanec v pracovnom pomere bez ohľadu na to, či ide o plný alebo čiastočný pracovný úväzok.
Dohoda o hmotnej zodpovednosti musí mať všetky predpísané náležitosti. Predovšetkým musí byť uzatvorená v písomnej forme, inak je neplatná podľa § 182 ods. 2 Zákonníka práce. Náležitosťou dohody o hmotnej zodpovednosti je aj vlastnoručný podpis, ktorý nemožno nahrádzať mechanickými prostriedkami (napríklad podpisovou pečiatkou štatutárneho orgánu zamestnávateľa). Písomná dohoda o hmotnej zodpovednosti, na ktorej je iba podpisová značka, je neplatná.
