Neoddeliteľnou súčasťou fungovania mechanizmu dane z pridanej hodnoty je právo daňového subjektu – platiteľa DPH – na odpočítanie dane. Uvedené právo predstavuje jednu zo zásad fungovania systému DPH, ktorá vyplýva zo smernice 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorá bola transponovaná aj do slovenského zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v z. n. p. (ďalej len „zákon o DPH“). Túto zásadu, resp. právo nemožno chápať ako absolútne právo platiteľa na odpočet DPH.
Preukazovanie práva na odpočet DPH vyplýva jednak z hmotnoprávnych podmienok stanovených zákonom o DPH, ale taktiež je prepojené aj na procesnoprávne podmienky zakotvené v zákone č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len „daňový poriadok).
Zákon o DPH vychádza z predpokladu, že zdaniteľný obchod reálne prebehol. Povinnosť preukázania reálneho uskutočnenia dodávky tovaru alebo služieb vyplýva z daňového poriadku ako procesného predpisu upravujúceho daňové konanie.
Pri niektorých druhoch služieb, napr. pri poradenských, konzultačných a službách podobného typu, platitelia DPH by mohli mať názor, že pokiaľ sa zmluvné strany dohodnú, nie je potrebné disponovať hmotnými dôkazmi o poskytnutí služby, a že je postačujúca faktúra a písomná zmluva. S takýmto názorom však nemusí súhlasiť správca dane, keď preveruje oprávnenosť odpočítanej DPH.
Právny základ pre posúdenie nároku na odpočítanie dane
- Hmotnoprávne predpoklady
Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH vzniká právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť, t. j. v prípade dodania služby je to vznik daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 2, prípadne ods. 3 zákona o DPH.
Ďalšou podmienkou pre odpočítanie dane je preukázanie vecnej väzby prijatého plnenia s podnikaním platiteľa, t. j. naplnenie podmienky podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH.
Platiteľ musí mať aj písomný dôkaz – v zmysle § 51 ods. 1 zákona o DPH faktúru vyhotovenú podľa § 71 zákona o DPH, resp. uvedenie dane v záznamoch vedených na účely DPH podľa § 70 zákona o DPH, na základe ktorých si odpočítanie dane uplatnil, t. j. musí byť splnená podmienka uvedená v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
- Procesnoprávne predpoklady
Pre dokazovanie v daňovom konaní platí, že správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo (§ 3 ods. 3 daňového poriadku).
Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku sa pri uplatňovaní osobitných predpisov, teda aj zákona o DPH, berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane.
Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.
Skutočnosť, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte, vyplýva z § 24 ods. 1 daňového poriadku, podľa ktorého daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Úlohou správcu dane pri dokazovaní je podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku samotné dokazovanie viesť, t. j. organizovať ho tak, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie. Správca dane podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ide predovšetkým o preukázanie doručovania písomností správcu dane.
Zároveň platí, že nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe (napr. informácie, ktoré možno zistiť z verejne dostupných zdrojov) alebo známe správcovi dane z jeho činnosti (napr. z kontrol vykonaných u iných daňových subjektov).
Daňový poriadok neobsahuje taxatívne vymedzenie dôkazov, ale vymedzuje určitý rámec v § 24 ods. 4, podľa ktorého ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpi