Prevádzkareň na účely DPH je špecifickým pojmom. Na účely registrácie pre DPH, ako aj určenia miesta dodania služby sa prevádzkareň predovšetkým musí vyznačovať určitou stálosťou a existenciou personálneho a materiálneho vybavenia potrebného na vykonávanie ekonomickej činnosti z miesta prevádzkarne. Táto definícia bola spresnená tak, že štruktúra z hľadiska ľudských a technických prostriedkov má prevádzkarni umožňovať prijímať poskytované služby a využívať ich na účely jej ekonomickej činnosti.
Problematika prevádzkarne je riešená vo viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ, na ktoré v príspevku poukazujeme, a tiež v rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 3Sžfk/23/2017, z ktorého vyplýva, že nebola preukázaná existencia vlastného materiálneho a personálneho substrátu, čo bolo prekážkou posúdenia existencie stálej prevádzkarne na území Ruskej federácie.
Prevádzkareň na účely dane z pridanej hodnoty
Z ustanovenia § 4 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v z. n. p. (ďalej len „zákon o DPH“) vyplýva, že na účely tohto zákona sa prevádzkarňou rozumie stále miesto podnikania, ktoré má personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania. Na účely registrácie pre DPH, ako aj určenia miesta dodania služby musí ísť o prevádzkareň, ktorá sa vyznačuje určitou stálosťou a existenciou personálneho a materiálneho vybavenia potrebného na vykonávanie ekonomickej činnosti z miesta prevádzkarne.
Spoločnosť má mať v členskom štáte, v ktorom deklaruje existenciu prevádzkarne, zariadenie určitej minimálnej veľkosti s trvalými ľudskými a technickými zdrojmi.
Ak má zahraničná osoba v obchodnom registri SR zapísanú organizačnú zložku, ešte to automaticky neznamená, že má na účely DPH prevádzkareň. Ak má organizačná zložka spĺňať kritériá prevádzkarne na účely DPH, musí mať personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon ekonomickej činnosti, z ktorej dosahuje príjem, a musí vykazovať znaky stálosti deklarujúce vykonávanie ekonomickej činnosti za protihodnotu na určitej pokračujúcej báze.
Problematika prevádzkarne je riešená vo viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ, z ktorých možno vyvodiť, že stála prevádzkareň sa vyznačuje dostatočným stupňom stálosti a vhodnou štruktúrou vyhovujúcou z hľadiska ľudských a technických zdrojov, ktoré jej umožňujú prijímať a využívať služby, ktoré sa jej poskytujú, na vlastné potreby.
Prevádzkareň podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ
Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že z daňového hľadiska je najužitočnejším, a teda prednostným hraničným ukazovateľom na účely určenia miesta poskytovania služieb miesto, kde má zdaniteľná osoba sídlo svojej ekonomickej činnosti. Zohľadnenie inej prevádzky, ako je sídlo, prichádza do úvahy len v prípade, že toto sídlo nevedie k racionálnemu riešeniu alebo vytvára konflikt s iným členským štátom. Tento výklad platí aj v rámci článku 44 smernice 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica o DPH“), ktorý bol transponovaný do ustanovenia § 15 ods. 1 zákona o DPH.
Vec C-168/84 Gunter Berkholz
Spoločnosť so sídlom v Hamburgu inštalovala a prevádzkovala hracie automaty na palube trajektov, ktoré sa plavia medzi Nemeckom a Dánskom. Zamestnanci spoločnosti pravidelne vykonávali údržbu, opravu a výmenu automatov, ale spoločnosť nemala na trajekte stálych zamestnancov. Nemecký daňový úrad tvrdil, že miesto dodania služby je v sídle spoločnosti v Hamburgu. Naopak, podľa spoločnosti boli služby poskytnuté z prevádzky situovanej na palube trajektov. Súdnemu dvoru EÚ bola položená prejudiciálna otázka ohľadne relevantných kritérií existencie stálej prevádzkarne.
Súdny dvor EÚ uviedol, že služby nemožno považovať za poskytnuté v prevádzke inej ako sídlo podniku, ak prevádzka nemá určitú minimálnu veľkosť a nie sú permanentne prítomné potrebné ľudské, ako aj technické zdroje nevyhnutné na poskytovanie služieb.
C-190/95 ARO Lease
ARO je holandská lízingová spoločnosť, ktorej hlavnou podnikateľskou činnosťou je prenájom osobných vozidiel podľa lízingových zmlúv. Klienti v Belgicku si spravidla nájdu vozidlo u predajcu v Belgicku, ktorý vydá vozidlo spoločnosti ARO, a táto uhradí jeho cenu. ARO potom prenajme vozidlo klientovi. Vozidlá sú registrované v Belgicku. Sprostredkovatelia v Belgicku do realizácie zmlúv nezasahujú.
Belgická daňová správa bola toho názoru, že samotná existencia vozového parku, ktorého vlastníkom je ARO, má za následok existenciu stálej prevádzky v Belgicku, čo namietala holandská daňová správa, ktorá tvrdila, že ARO nedisponuje v Belgicku personálnym ani materiálnym vybavením na uzatváranie lízingových zmlúv, a teda tam nemá stálu prevádzku.
C-390/96 Lease Plan Luxembourg
Lease Plan je luxemburskou lízingovou spoločnosťou, ktorá požiadala o vrátenie DPH z automobilov zakúpených v Belgicku, ktoré poskytla klientom so sídlom v Belgicku, a z údržby a opráv automobilov vykonaných belgickými prevádzkovateľmi garáží. Belgická daňová správa odmietla preplatiť DPH z dôvodu, že Lease Plan vykonáva transakcie v Belgicku, z ktorých jej plynie povinnosť DPH platiť.