Zdravotný stav zamestnanca je dôležitým faktorom ovplyvňujúcim zamestnancovu výkonnosť pri práci, ale aj kľúčovým aspektom ovplyvňujúcim pracovný vzťah ako celok. V určitých životných situáciách sa zdravotný stav zamestnanca môže zhoršiť natoľko, že zamestnanec nie je schopný pokračovať vo svojej práci. Zákon č. 311/2001 Z. z., Zákonník práce v z. n. p. (ďalej len „Zákonník práce“) musí takýto stav adekvátne reflektovať.
Zákonník práce rozlišuje celkovo tri možné skupiny takýchto prípadov. Prvá skupina je štandardne označovaná ako dočasná pracovná neschopnosť (laicky nazývaná „PN“), tomuto pracovnoprávnemu inštitútu sa však v príspevku venovať nebudeme. Druhá a tretia skupina prípadov je založená na tzv. strate spôsobilosti vykonávať doterajšiu prácu. Tá pritom môže byť dočasná alebo dlhodobá. Len pre výkladovú úplnosť uvádzame, že druhá skupina prípadov je reflektovaná ako dočasná strata spôsobilosti vykonávať doterajšiu prácu. Prípad dočasnej nespôsobilosti vykonávať prácu upravuje pracovnoprávny kódex v § 64 ods. 1 písm. f), v ktorom určuje tzv. ochrannú dobu zamestnanca pred výpoveďou zo strany zamestnávateľa. Ide o dobu, kedy je zamestnanec pracujúci v noci uznaný lekárskym posudkom za dočasne nespôsobilého na nočnú prácu. Ako je zrejmé, táto skupina prípadov sa týka len špecifickej malej časti zamestnancov, ktorí pracujú v noci. V tomto príspevku sa však budeme prioritne venovať prípadom dlhodobej straty spôsobilosti zamestnanca vykonávať svoju doterajšiu prácu, teda treťou skupinou prípadov. Pozrieme sa na niektoré aspekty, ktoré súvisia predovšetký