Podnikateľské subjekty sa niekedy dostávajú do situácie, keď nemajú dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie svojej podnikateľskej činnosti a plnenie svojich záväzkov. Situáciu riešia formou úveru od banky alebo pôžičkou od subjektov v rámci konsolidovaného celku alebo od iných subjektov. Na druhej strane sú podnikateľské subjekty, ktoré majú voľné finančné prostriedky a tieto môžu formou pôžičky poskytnúť inému podnikateľskému subjektu a tak ich zhodnotiť.
Na účely účtovania:
- podľa § 2 ods. 4 písm. m) zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v z. n. p. (ďalej len „zákon o účtovníctve“) podielovou účasťou je aspoň 25 % podiel na základnom imaní v inej účtovnej jednotke, ktorý je držaný, aby tvoril trvalé prepojenie s touto inou účtovnou jednotkou na účel, aby toto prepojenie prispelo k činnosti účtovnej jednotky,
- podľa § 14 ods. 3 opatrenia č. 23054/2002-92, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupoch účtovania a rámcovej účtovej osnove pre podnikateľov účtujúcich v sústave podvojného účtovníctva v z. n. p. (ďalej len „Postupy účtovania v PÚ“):
- materskou účtovnou jednotkou je účtovná jednotka, ktorá má rozhodujúci vplyv v jednej alebo vo viacerých dcérskych účtovných jednotkách (rozhodujúci vplyv sa posudzuje podľa § 22 ods. 3 zákona o účtovníctve),
- skupinou je materská účtovná jednotka a všetky jej dcérske účtovné jednotky,
- prepojenými účtovnými jednotkami sú dve alebo viaceré účtovné jednotky v rámci skupiny,
- spoločným rozhodujúcim vplyvom je zmluvne dohodnuté zdieľanie rozhodujúceho vplyvu.
Zmluva o úvere podľa Obchodného zákonníka
Podľa § 261 ods. 6 písm. d) zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v z. n. p. zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodných záväzkovým vzťahom, t. j. vždy sa spravuje Obchodným zákonníkom bez ohľadu na to, kto je účastníkom záväzkového vzťahu – podnikateľský subjekt, iná osoba alebo občan.
Úverová zmluva je predmetom úpravy § 497 až § 507 Obchodného zákonníka. Uzatvorením zmluvy o úvere vzniká právny vzťah medzi veriteľom a dlžníkom pri poskytnutí peňažných prostriedkov. Obchodný zákonník nevyžaduje písomnú formu zmluvy. V praxi sa úverové zmluvy uzatvárajú prevažne písomne, spravidla na žiadosť poskytovateľa úveru v súlade s § 272 ods. 1 Obchodného zákonníka. Zmluva o úvere môže mať charakter rámcovej zmluvy, ktorá zakladá dlhodobý vzťah medzi bankou a jej klientom, v rámci ktorého môže byť dohodnuté aj poskytovanie úveru. Na rámcovú zmluvu potom nadväzujú realizačné zmluvy.
Úverová zmluva musí obsahovať:
- určenie zmluvných strán, ktorými sú:
- veriteľ – osoba poskytujúca úver, najčastejšie banková inštitúcia, ale aj iná právnická a fyzická osoba,
- a dlžník – osoba, ktorej je úver poskytnutý, právnická alebo fyzická osoba,
- určenie sumy (limitu), do ktorej budú peňažné prostriedky poskytnuté, a to:
- určením limitu (rámcového limitu, úverového rámca), do výšky ktorého môže byť úver čerpaný,
- určením pevnej sumy úveru,
- záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka peňažné prostriedky,
- záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky a zaplatiť úroky.
Okrem týchto základných náležitostí, môže zmluva o úvere obsahovať aj ďalšie dojednania, napr. spôsob zabezpečenia úveru, výšku úrokov, spôsob poskytnutia finančných prostriedkov, dobu splatnosti úveru, účel úveru, zmluvné pokuty a pod. Banky používajú tzv. úverové podmienky, ktoré majú charakter všeobecných obchodných podmienok a pre zmluvné strany sú záväzné, ak sú pre ne známe alebo sú priložené k úverovej zmluve.
Dlžník má právo uplatniť nárok na poskytnutie peňažných prostriedkov, t. j. čerpať úver v lehote určenej v úverovej zmluve. Doba uplatnenia nároku dlžníka môže byť v zmluve určená pevným dňom, lehotou, splátkovým kalendárom a pod. Dlžník je týmito lehotami viazaný. Ak požiada o poskytnutie mimo týchto dohodnutých lehôt, veriteľ nie je povinný finančné prostriedky poskytnúť. Ak lehota čerpania úveru nie je v zmluve určená, dlžník môže nárok uplatniť, dokiaľ niektorá strana poskytnutie úveru nevypovie. Požiadanie dlžníka musí byť v súlade s podmienkami dohodnutými v rámci úverovej zmluvy, vzťahujúcimi sa na lehotu požiadania, spôsob požiadania, rozsah čerpania a účel čerpania úveru. Ak dlžník veriteľa požiada v súlade s týmito podmienkami, veriteľ je povinný peňažné prostriedky poskytnúť. Ak úverová zmluva určuje, že úver možno použiť iba na určitý účel, môže veriteľ obmedziť poskytnutie peňažných prostriedkov iba na plnenie záväzkov dlžníka prevzatých v súvislosti s týmto účelom. Ak má dlžník poskytnuté peňažné prostriedky v zmysle úverovej zmluvy použiť iba na určitý účel a dlžník ich použije na iný účel alebo ak ich na dohodnutý účel použiť nemôže, veriteľ je oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil použité a nevrátené prostriedky s úrokmi.
Obchodný zákonník zaväzuje dlžníka platiť od doby poskytnutia peňažných prostriedkov úroky. Dlžníkovi táto povinnosť trvá až do doby vrátenia úveru. Výšku úrokov (úrokovej sadzby) si zmluvné strany môžu dohodnúť v zmluve, a to fixnou úrokovou sadzbou, ktorá sa nemení počas celej doby trvania úverového vzťahu alebo pohyblivou úrokovou sadzbou, ktorá sa počas úverového vzťahu mení pravidelne alebo nepravidelne. Výška úrokov, ktorú si zmluvné strany dohodnú v zmluve, nie je limitovaná. Ak výška úrokov nevyplýva z úverovej zmluvy, dlžník je povinný platiť obvyklé úroky, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka a v čase uzavretia zmluvy. Úroková sadzba sa spravidla týka ročného obdobia a vyjadruje sa skratkou p.a. Zmluvné strany si však môžu dohodnúť aj iné obdobie ako rok (napr. štvrťrok, polrok). Záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité finančné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako rok, úroky sú splatné koncom každého kalendárneho roka. Ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vracať v splátkach, v deň splatnosti každej splátky sú splatné aj úroky z tejto splátky.
Dlžník je povinný peňažné prostriedky vrátiť v dojednanej lehote. Najčastejšie ide o vrátenie úveru postupne v zmysle dohodnutého splátkového kalendára. Lehota na vrátenie úveru však môže byť dohodnutá aj ako určitý deň. Dĺžka lehoty na vrátenie úveru charakterizuje úver ako krátkodobý (spravidla na 1 rok), strednodobý úver (spravidla na 4 roky) a dlhodobý úver (spravidla do 30 rokov). Ak lehota na vrátenie úveru nie je v zmluve dojednaná, dlžník je povinný peňažné prostriedky vrátiť do jedného mesiaca odo dňa, keď ho o ich vrátenie veriteľ požiadal. Ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, veriteľ je oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú čiastku s úrokmi.
Zmluva o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka
Zmluva o pôžičke je predmetom úpravy § 657 a § 658 Občianskeho zákonníka. Uzatvorením zmluvy o pôžičke vzniká právny vzťah medzi veriteľom a dlžníkom pri prenechaní veci druhovo určených. Zmluvou o pôžičke veriteľ prenecháva dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
Pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky. Znamená to, že je možné dohodnúť bezúročnú alebo úročenú pôžičku. Ak veriteľ úrok požaduje, musí byť v zmluve dohodnutý. Výška úrokov, ktoré možno dohodnúť nie je obmedzená. To však neznamená, že možno