Aktuálne obdobie prebiehajúcich testovaní zamestnancov u veľkých zamestnávateľov na prítomnosť koronavírusu vyvoláva popri viacerých právnych problémoch, ktoré už boli opakovane pertraktované, aj pomerne jednoduché a praktické otázky súvisiace s obdobím po bezprostrednom testovaní zamestnancov. Jednou z nich je aj otázka súvisiaca s cestou zamestnancov zo zamestnania v prípade, ak sa pri testovaní preukáže, že zamestnanec je pozitívny na prítomnosť koronavírusu.
Vznik pozitivity zamestnanca v okamihu, ak sa nachádza v priestoroch zamestnávateľa, so sebou, pochopiteľne, prináša (zdravotnú) nespôsobilosť zamestnanca na ďalší výkon práce z dôvodu pravidelného vzniku prekážky v práci na jeho strane podľa § 141 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v z. n. p. (ďalej len „Zákonník práce“), prípadne ďalšie možnosti, ktoré pripúšťa Zákonník práce, v podobe uplatnenia výkonu práce home office, dovolenky, náhradného voľna a pod., ale aj jeho potrebu odísť z priestorov zamestnávateľa po takomto pozitívnom testovaní. Problém pritom vzniká práve pri zamestnancoch, ktorí absolvovali cestu do zamestnania prostredníctvom zmluvnej dopravy zamestnávateľa, t. j. ide o prípady, kedy zamestnávateľ zabezpečuje štandardne spôsob dopravy zamestnanca do zamestnania i zo zamestnania.
Právnu úpravu v tomto ohľade uvádza ustanovenia § 221 Zákonníka práce, ktoré vymedzuje, že na účely posúdenia obsahu zodpovednostných vzťahov i poskytovania cestovných náhrad v zmysle zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v z. n. p. vymedzuje Zákonník práce pojem „cesta do zamestnania a späť“, pričom ju charakterizuje ako cestu z miesta bydliska zamestnanca do miesta vstupu do objektu zamestnávateľa alebo na iné miesto určené na plnenie pracovných úloh a späť.
Presné ohraničenie trvania cesty do zamestnania a späť má v spojitosti s § 220 Zákonníka práce význam v tom, že v priebehu/počas nej nevzniká zodpovednosť zamestnávateľa pri prípadnom vzniku škody u zamestnanca, keďže cesta do zamestnania sa nepovažuje za plnenie pracovných úloh ani za plnenie úloh v priamej súvislosti s nimi. Zákonník práce bližšie nekonkretizuje začiatočný bod (bydlisko) a cieľový bod cesty do zamestnania (miesto vstupu do objektu zamestnávateľa alebo iné miesto určené na plnenie pracovných úloh).
Vzhľadom na existujúcu právnu úpravu tak zamestnávateľ nie je povinný zabezpečovať zamestnancom dopravu do zamestnania a je výlučne na rozhodnutí zamestnanca, akým spôsobom sa bude dopravovať do zamestnania. V rámci aplikačnej praxe sa však pomerne často vyskytujú prípady, keď zamestnávateľ buď ako súčasť benefitného, alebo náborového systému pre zamestnancov, či ako záväzok obsiahnutý v pracovnej alebo kolektívnej zmluve „pomáha“ zamestnancom zabezpečovať dopravu do zamestnania formou zmluvnej (autobusovej) dopravy.
V súvislosti s pandémiou koronavírusu sa však práve táto forma cesty do zamestnania stáva problémom v okamihu preukázanej pozitivity zamestnanca počas pracovného času u zamestnávateľa, pričom zamestnanec absolvoval cestu do zamestnania pred začiatkom plynutia pracovného času práve prostredníctvom zmluvnej autobusovej dopravy.
Problém, pochopiteľne, nenastáva u tých zamestnancov, ktorí uskutočnili cestu do zamestnania formou individuálnej dopravy, keďže sa vedia do miesta bydliska vrátiť podľa potreby a tak, aby neohrozili iných zamestnancov.
V prípade zmluvnej autobusovej dopravy však takýto postup nie je možný, keďže umožnenie cesty späť do miesta bydliska formou spoločnej zmluvnej autobusovej dopravy takémuto zamestnancovi s ostatnými negatívnymi zamestnancami by predstavovalo priame porušenie príslušných ustanovení § 5 ods. 1 „zamestnávateľ je povinný uplatňovať všeobecné zásady prevencie pri vykonávaní opatrení nevyhnutných na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci vrátane zabezpečovania informácií, vzdelávania a organizácie práce a prostriedkov“ a § 6 ods. 1 písm. a) zákona č. 124/2006 Z. z. o o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. v podobe povinnosti zamestnávateľa „vykonávať opatrenia so zreteľom na všetky okolnosti týkajúce sa práce a v súlade s právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci“.
Vzhľadom na skutočnosť, že zamestnanec nemôže absolvovať cestu zmluvnou (autobusovou) dopravou a súčasne podľa prijatých protiepidemiologických opatrení Úradom verejného zdravotníctva SR má zákaz používať hromadnú dopravu alebo taxík, domnievame sa, že hoci to explicitne nevyplýva z príslušnej pracovnoprávnej úpravy (s odkazom na citované zákonné ustanovenia) a za splnenia predpokladu, že zamestnanec absolvoval cestu do zamestnania formou zmluvnej autobusovej dopravy, ktorú zabezpečil zamestnávateľ, má zamestnávateľ vyvinúť maximálne úsilie na to, aby zamestnancovi pomohol zabezpečiť aj cestu späť zo zamestnania, ak si zamestnanec nevie zabezpečiť formu individuálnej zmluvnej dopravy, ktorá nemá povahu taxislužby.
V tomto prípade sa domnievame, že s odkazom na ustanovenie § 13 ods. 3 Zákonníka práce (výkon práv a povinností v súlade s dobrými mravmi) a so zreteľom na obmedzenie zamestnanca absolvovať túto cestu späť zo zamestnania zmluvnou autobusovou dopravou spolu s negatívne testovanými zamestnancami pri zohľadnení citovaných zákonných ustanovení v oblasti BOZP by mal zamestnávateľ zabezpečiť takýmto zamestnancom náhradnú dopravu na cestu späť zo zamestnania.
Článok sme prevzali z portálu: