Vklady, “vklady”, pôžičky a iné: ako vložiť peniaze, auto či dobytok do (vlastnej či cudzej) firmy

Vklad do základného imania

• základné imanie rovná sa základný, resp. prvotný majetok, ktorý na začiatku fungovania firmy spoločníci/podieľnici zložia, aby spoločnosť mohla fungovať. V eseročke spoločník/spoločníci, v akciovke majitelia akcií. V eseročkách sa síce povinné základné imanie preukazuje vyhlásením správcu vkladu a teda splatené je často len formálne do firemnej pokladnice, no nie je dôvod ho “nemať” – veď predsa firma tak či tak spočiatku potrebuje nejaké peniaze.
• no nielen peniaze. Vklad do základného imania môže byť peňažný i nepeňažný – teda stroje, autá, pozemok s budovou a bazénov či práva, softvér či dokonca iný podnik. Hodnota nepeňažného vkladu musí byť ocenená znalcom. A rozdiel medzi prípadnou vyššou dohodnutou sumou nepeňažného vkladu a hodnotou samotného vkladu podľa znaleckého posudku sa zdaňuje – na strane spoločníka ako fyzickej osoby a v podstate (ako súčasť jej výsledku hospodárenia) aj v prípade spoločníka právnickej osoby (rozdiel medzi uznanou a účtovnou hodnotou vkladaného majetku). A ešte DPH-čka: ak nepeňažný vklad vkladá spoločník, ktorý je podnikateľom a zároveň platiteľom DPH a nejde o vklad podniku či nehnuteľnosti oslobodenej od DPH, podlieha tento obchod DPH-čke na výstupe. Na druhej strane spoločnosť, ktorá vklad prijme, si v prípade platiteľstva DPH vie túto DPH-čku odpočítať na vstupe.
• principiálne ho nie je možné vybrať a ani sa počas “života firmy” neúročí. Spoločník zhodnocuje svoj vklad formou podielu na účtovnom zisku po zdanení a to samozrejme až v roku, kedy spoločnosť zisk prvýkrát vytvorí. Po prvom ziskovom roku musí spoločnosť (resp. v jej mene spoločníci) uhradiť doterajšie účtovné straty a zaviazať časť z účtovného zisku (minimálne 5%) do zákonného rezervného fondu ako účtovnej kategórie. Zvyšok môže spoločnosť spoločníkom kedykoľvek a v akejkoľvek časti vyplatiť, samozrejme iba za neporušenia podmienok stanovených v Obchodnom zákonníku, akými sú okrem povinnosti uhradenia starých strát a tvorby rezervného fondu napr. aj sledovanie situácie, či by sa vyplatením zisku vlastné imanie nedostalo do záporných čísiel. Vyplatenie či zápočet dividendy sa na strane spoločníka fyzickej osoby zdaňuje, na strane spoločníka právnickej osoby až neskôr, vstupuje totiž do jej výsledku hospodárenia
• okrem inkasa podielu na zisku v ziskových rokoch patrí spoločníkovi aj podiel na likvidačnom zostatku firmy. Teda majetku, ktorý firme ostane po uhradení všetkých záväzkov a transformácii majetku na peniaze v oficiálnom režime konca zvanom “likvidácia”. Síce o konkrétnej definícii/vzorci pojmu “likvidačný zostatok” neviem, v praxi ide často len o súčet peňazí na bankovom účte a (oficiálnej!) pokladnici
• základné imanie je možné kedykoľvek zvýšiť (napr. za účelom lepšieho obrazu pred investormi či bankami) ale aj znížiť.
• sám o sebe je pojem základné imanie podľa mňa skôr formálny, banky a investorov zaujíma skôr reálnejšie “vlastné imanie”. No keďže to základné imanie – pôvodné či navýšené – je súčasťou/podmnožinou vlastného imania, tak aj jeho navýšením sa banky potešia. Zvyšovanie základného imania je administratívne náročné: firmu čaká valné zhromaždenie, zápis do obchodného registra a v prípade, že ide o zvyšovanie z nerozdeleného zisku a suma zvýšenia je vyššia ako suma pôvodného základného imania, tak aj overenie účtovnej závierky audítorom.
• zvýšiť ho je možné peňažnými, no opäť aj nepeňažnými vkladmi
• neskôr je možné základné imanie opäť znížiť. Uvedené však podlieha ďalšej administratíve – t.j. valné zhromaždenie, dvojnásobné uverejneniu informácie o znižovaní v obchodnom vestníku s cieľom motivovať veriteľom, aby si uplatnili prípadné pohľadávky + zápis do obchodného registra. Vyplatiť peniaze súvisiace so znížením je legálne – nejde totiž o výber vkladu. No ak ide o príjem zo zníženia základného imania, ktoré bolo tvorené či zvýšené nie z vkladov spoločníkov, ale z nerozdeleného zisku rokov 2017 a neskôr, výber sa na strane spoločníka-fyzickej osoby sa zdaňuje. V prípade spoločníka právnickej osoby neskôr, jej to vstupuje do jej čísiel
• ešte raz: základné imanie je súčasťou vlastného imania a teda vklady v tomto režime pozitívne ovplyvňujú pomer medzi vlastnými zdrojmi a tými cudzími (pôžičky, úvery, lízingy a pod). Samotné vlastné imanie nesmie byť totiž záporné – v situácii záporného vlastného imania (záväzky sú vyššie ako majetok firmy na strane aktív súvahy) v kombinácii so situáciou, kedy má firma aj viac ako 1 veriteľa, sa už firma nachádza v “predĺžení” a teda v “úpadku” a konateľ povinný podať návrh na konkurz. Rovnako nesmie pomer medzi vlastnými imaním/zdrojmi a záväzkami/cudzími zdrojmi byť nižší ako 8% – vtedy zas firma vstupuje do režimu “kríza” podľa Obchodného zákonníka a nesmie vykonávať niektoré úkony smerujúce von či do spoločnosti (najmä zo strany spoločníkov). Napr. nemôže vrátiť “plnenie nahrádzajúce vlastné zdroje” (teda najmä pôžičky spoločníkom) či poskytnúť plnenia spoločníkom za zvýhodnených podmienok.

Vklad do kapitálového fondu (mimo základného imania)

• je možný iba pre spoločníka.
• je možné ho vkladať kedykoľvek počas trvania spoločnosti a prostriedky z neho – ak je to potrebné – je možné vyberať tiež podľa potreby. Keďže ide o vklad – rovnako ako vklad do základného imania – tak samozrejme bez úrokov.
• výhodou je trochu nižšia administratívna náročnosť – ale fakt iba trochu. Možnosť jeho tvorby musí byť ukotvená v spoločenskej zmluve / zakladateľskej listine, výber zasa tiež schvaľujú spoločníci a výber sa navyše oznamuje v obchodnom vestníku (podobne ako zníženie základného imania, tj za účelom informovania veriteľov). No vklad do kapitálového fondu sa nezapisuje do obchodného registra – právnikov treba teda kontaktovať len pri tvorbe spoločenskej zmluvy resp. budúcom výbere
• výber prostriedkov z fondu sa zdaňuje. Od sumy výberu je však možné odpočítať vklad ako daňový výdavok. Ak teda peniaze vyberá spoločník, ktorý ich predtým do svojej firmy vložil, základ dane je tak či tak nulový, nemôže byť kladný ani záporný. Ak ich však vyberá spoločník B, ktorý ich nevložil a ide teda napr. o vklad bývalého spoločníka A firmy, ktorú ju spoločníkovi B “predal” (rozumej “previedol obchodný podiel”), od sumy výberu nemá čo odpočítať a teda ho aj reálne zdaňuje. Aj ako fyzická osoba (19 %-dná daň a 14 %-ný zdravotný odvod) aj ako právnická osoba (suma výberu bude súčasťou jej základu dane z príjmov).
• aj príspevok/vklad do kapitálového fondu môže mať peňažnú a rovnako aj nepeňažnú formu.
• peniaze a majetok spoločníka vložené ako príspevok do kapitálového fondu – rovnako ako vklad do základného imania – sú tiež súčasťou kôpky zvanej “vlastné imanie”. A teda pozitívne ovplyvňujú výšku vlastného imania a teda chránia firmu pred nezdravými číslami, pomermi a režimami “úpadok” či “kríza”.

Pôžička

• mala byť prioritne peňažná – požičané zásoby piva, dobytka sa po ich spotrebovaní ťažko vracajú späť . Občiansky zákonník však v podstate umožňuje požičať aj iné veci, ktoré neskôr dlžník vráti v zmysle “veci rovnakého druhu”
• vychádzajúc nepriamo z pravidiel Obchodného zákonníka by mali spoločníci inštitút pôžičky používať len výnimočne alebo vôbec – vychádzam najmä z nedávnych úprav akými sú napr. zákaz vrátenia vkladu či zákaz poskytnutia hotovostnej pôžičky spoločníkmi. Pre vklady spoločníkov sú určené režimy “základné imanie” či “kapitálový fond z príspevkov”, pôžičky sú cestou skôr pre externejších resp nezávislejších veriteľov. V prípade likvidácie či konkurzu tak budú veritelia prirodzene a logicky uprednostnení pred spoločníkmi, ktorí ako zakladatelia firmy predsa len nesú najväčšie riziko a opúšťajú loď ako poslední
• ak však už firme predsa len požičajú (a ideálne len občas a malé sumy), ideálne je istinu čo najskôr vrátiť. Pôžička – na rozdiel od vkladu do či mimo základného imania – je totiž nie vlastným zdrojom financovania firmy, ale cudzím. A tým pádom sa zvyšuje zadĺženosť a pomer medzi vlastným a cudzím majetkom. Pôžičky prijaté od spoločníkov sú síce na účely režimu “kríza” podľa Obchodného zákonníka alebo “predĺženia” a “úpadku” podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii podriadené – a teda na účely sledovania týchto čísiel sa v podstate neberú do úvahy – no vysoké záväzky nevidí rada ani banka či investori
• a nielen vrátiť, ale namieste je otázka, či aj úročiť. Zmluva o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka môže byť dohodnutá ako bezúročná. Pri transakciách medzi spoločníkom fyzickou osobou a jeho eseročkou resp. 2 eseročkami pozorných čitateľov už preventívne desí pojem “transferové oceňovanie” a teda trhový úrok vypočítaný čisto na zdaňovacie účely. V prípade pôžičky od spoločníka fyzickej osoby nepodnikateľa smerom do firmy však úrok nemusí byť dohodnutý ani na daňové účely – táto transakcia totiž neznižuje základ dane z príjmov firmy. Pozor, pôžička poskytnutá z firmy von smerom k spoločníkovi je úplne iná káva.
• ak však spoločník či iná osoba požičia firme predsa len “úročne” – veď predsa peniaze niečo stoja – zmluvne dohodnutý úrok je účtovným aj daňovým nákladom spoločnosti (časovo rozlíšeným) a výnosom/príjmom spoločníka (v závislosti od toho, či ide o nepodnikateľa, fyzickú osobu podnikateľa alebo inú spoločnosť). Ak je veriteľom spoločník ako závislá osoba, úrok už naozaj musí byť trhový
• existuje však pomerne jednoduchá finta, ktorou je možné pôžičku spoločníka “kapitalizovať” na zložku vlastného imania – a to aj pred úpravou kapitálových fondov v r. 2018, aj po nej. Spoločník môže totiž vložiť do kapitálového fondu aj svoju pohľadávku – tá je samozrejme nepeňažným vkladom a musí byť ocenená znalcom, prípadne musí byť na strane spoločníka dodanený rozdiel medzi hodnotou uznanou na vklad a samotnou sumou pohľadávky. Ale ide to: pomer medzi vlastnými a cudzími zdrojmi sa takouto transakciu zmení v prospech tých vlastných a ak je vklad uskutočnený po 1.1.2018, spoločník vie svoj vklad v podstate aj vybrať bez zdanenia.

Tichý spoločník

• “fusion” medzi vkladom spoločníka a režimom pôžičky. Vhodný pre niekoho, kto chce byť predsa len bližšie k spoločníkom, no zároveň nezapísaný a “nevidený” v Obchodnom registri
• vklad tohto “nespoločníka” sa teda nezapisuje do Obchodného registra a v účtovníctve nevedie ako súčasť vlastného imania. Naopak, účtuje sa ako pôžička. A teda cudzí zdroj, tichý spoločník má postavenie veriteľa. No aj táto pôžička je na účely režimov “kríza” či “úpadok” podriadená, teda jej výška nemusí znamenať pre firmu obmedzenia
• táto pôžička sa však neúročí – tichý spoločník nemá právo na úroky, ale iba na podiel na budúcom zisku. Ak ho však firma dosiahne. Bohužiaľ v prípade, ak ho dlho nedosahuje, tak o dosiahnuté straty sa znižuje hodnota vkladu tichého spoločníka. Ak dosiahne nulu, jeho účasť vo firme zaniká. A naopak: ak ešte pred zánikom dosiahne firma zisk, o podiel na zisku sa vklad opäť zvýši/zvyšuje na pôvodnú úroveň
• dosiahnutý podiel na zisku sa však zdaňuje rovnako ako podiel “klasických” spoločníkov.

No, a resumé

Ešte raz a znova: obchodné právo akoby uprednostňuje či prikazuje pre zakladateľov a iných podieľnikov obchodných spoločností použiť prioritne vklady do či mimo základného imania – aj s ich administratívnou náročnosťou, obmedzenými možnosťami výberu a právom na možný budúci zisk (čo je btw jeden zo základných argumentov zástancov názoru, podľa ktorého sa spoločník vo vlastnej firme nemusí zamestnať na pracovný pomer). Pôžičky je naopak vhodné či možné používať iba operatívne, občas a v nie veľmi zásadných sumách. Znalosť jednotlivých pravidiel a režimov však tým šikovnejším môže pomôcť lepšie manažovať čísla v rámci firmy či navonok a mať ju pod kontrolou.

Auto z nadpisu článku či iné nepeňažné “drobnosti” akými sú napríklad počítač či nábytok, je však možné vložiť – najmä v prípadoch malých a jednoosobových eseročiek – aj oveľa jednoduchšími spôsobmi, akým je spomenutý nepeňažný vklad. O tom niekedy inokedy.

Článok je prevzatý z portálu: