V daňovom procese platia jednotlivé základné myšlienky, ktoré sú dané kogentnou právnou úpravou a sú platné pre celé daňové konanie. Ide napríklad o zásadu právnej súladnosti daňového konania, ktorá požaduje okrem iného právnu súladnosť procesu dokazovania, ktoré je podkladom pre vydanie rozhodnutia.
Pri výkone správy daní si správca dane aj sám musí zabezpečovať jednotlivé podklady pre rozhodnutie. Pri rozhodovaní musí správca dane dbať na rovnaké procesnoprávne postavenie účastníkov daňového konania. Preto nemôže zvýhodňovať jedného účastníka pred iným účastníkom daňového konania a taktiež musí zvažovať dôkazy nielen v neprospech, ale aj v prospech daňového subjektu.
Jednotlivé zásady platné v daňovom konaní
Jednotlivé zásady daňového konania sa vzťahujú aj na dokazovanie, ktoré je významnou súčasťou daňového procesu. Správa dane ich musí zohľadňovať pri každom právnom úkone, ktorý v daňovom konaní voči účastníkovi daňového konania urobí. Pritom právna úprava formuluje zásady daňového konania v podobe pravidiel, ktoré sú striktne dané a musia byť rešpektované.
Príklad č. 1:
Správca dane v rámci daňovej kontroly, ktorú vykonával u daňového subjektu, si zabezpečil dôkaz, ktorý však nebol v súlade s účelom daňovej kontroly, ktorý bol konkretizovaný v oznámení správcu dane o daňovej kontrole podľa § 46 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len „daňový poriadok“), ktorý je rámcovou právnou úpravou. Je uvedený dôkaz nadobudnutý v súlade so zásadami daňového poriadku a právnym poriadkom?
Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku sa v celom daňovom konaní, a teda aj v dôkaznom konaní, musí postupovať podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb, teda sa musí postupovať nielen v súlade so zákonmi, ale aj vykonávacou právnou úpravou.
Ide pritom o zásadu právnej súladnosti daňového konania.
V súvislosti s dôkazným konaním uvedená zásada požaduje, aby každý dôkaz bol získaný v súlade s právnou úpravou a každý dôkaz, ktorý bol nadobudnutý v rozpore s ňou, nemôže byť v daňovom konaní zohľadnený a vykonaný, a to ani keby preukazoval skutočnosti podstatné pre daňové konanie.
Skutočnosť, že dôkaz bol správcom dane nadobudnutý pri výkone daňovej kontroly nad rozsah jej účelu automaticky neznamená, že ide o nezákonný dôkaz v danom prípade. Tento dôkaz môže byť využiteľný napríklad v inom konaní alebo môže zakladať spustenie sankčného konania proti daňovému subjektu.