Praktický rozmer vyplatenia mzdových nárokov zamestnanca pri jeho smrti

Základná otázka vyvstáva primárne v označení bankového účtu, na ktorý má zamestnávateľ pri využití osobitného spôsobu po smrti zamestnanca, poukázať spomínané peňažné prostriedky. Mnohí zamestnávatelia po smrti zamestnanca a ustálení okruhu oprávnených osôb totiž realizujú pomerne „rozporuplný“ úkon zisťovania, či bankový účet, ktorý zamestnanec počas svojho života označil ako ten, na ktorý sa má poukazovať jeho mesačná mzda podľa § 130 ods. 8 Zákonníka práce, je v spoločnom dispozičnom práve (určenie majiteľov bankového účtu) aj oprávnenej osoby, predovšetkým pozostalého manžela.

V prvom rade tento spôsob sám o sebe odporuje príslušným pracovnoprávnym predpisom, pretože zamestnávateľ nie je oprávnený skúmať, kto je majiteľom bankového účtu, na ktorý na základe žiadosti zamestnanca, poukazuje jeho mzdu za príslušný kalendárny mesiac. Rovnako môže nastať kombinácia, ktorú Zákonník práce v citovanom zákonnom ustanovení predvída, že časť mzdy bude poukazovaná na bankový účet zamestnanca a časť na iné účty vo vlastníctve tretích osôb. Ustanovenie § 130 ods. 8 Zákonníka práce explicitne ustanovuje, že určujúcim úkonom pre zamestnávateľa je vlastné označenie bankového účtu zo strany zamestnanca a nie preukazovanie jeho vlastníctva/spoluvlastníctva/spoludisponentstva, teda „zamestnávateľ je povinný, po vykonaní zrážok podľa § 131, poukázať mzdu alebo jej časť určenú zamestnancom na ním určený účet v banke alebo v pobočke zahraničnej banky v Slovenskej republike, ak o to zamestnanec písomne požiada alebo ak sa zamestnávateľ so zamestnancom na takom postupe dohodne tak, aby určená suma peňažných prostriedkov mohla byť pripísaná na tento účet najneskôr v deň určený na výplatu. Ak o to zamestnanec požiada, môže zamestnávateľ časti mzdy určené zamestnancom poukazovať aj na viac účtov, ktoré si zamestnanec sám určil.“ Pokiaľ teda takéto oprávnenie zamestnávateľa nevzniká ani počas života zamestnanca a štandardného poukazovania mzdy na označený bankový účet, toto právo nevzniká ani po smrti zamestnanca.

V okamihu smrti zamestnanca však nastáva špecifická situácia, keď bývajú zamestnávatelia v právnej neistote, či majú teda peňažné nároky podľa § 35 Zákonníka práce poukázať na označený bankový účet zamestnanca, na ktorý mu do jeho smrti poskytovali mzdu za vykonanú prácu s tým, že zistia, či je vo vlastníctve oprávnenej osoby alebo môžu vyplatenie peňažných nárokov zamestnanca podľa § 35 Zákonníka práce realizovať na akýkoľvek označený bankový účet zo strany oprávneného okruhu osôb. Keďže ustanovenie § 35 Zákonníka práce zo svojej povahy predstavuje špecifickú situáciu spôsobenú smrťou zamestnanca, bolo by zasielanie peňažných prostriedkov na súčasný bankový účet zamestnanca skôr rozporný s jeho účelom, ktorým je prechodné zabezpečenie životných potrieb okruhu oprávnených osôb, medzi ktorými môžu byť aj maloleté osoby. Vychádza sa totiž z potreby „okamžitého“ a „bezodkladného“  zaistenia príjmu závislých osôb (v tom najširšom zmysle, teda nielen vyživovaných osôb, ale napr. aj ostatných osôb, ktorým v súvislosti so smrťou zamestnanca vzniknú priame náklady alebo strata príjmu v dôsledku jeho skonu). Tomuto princípu by následne odporovala situácia, ak by zamestnávateľ začal v rozpore s právnou úpravou zisťovať okruh disponentov s bankovým účtom zamestnanca, na ktorý sa mu zasielala mzda alebo situácia, ak by na tento bankový účet peňažné prostriedky poukázal a vystavil oprávnené osoby nemožnosťou disponovania s nimi, prípadne čakal, kým sa mu táto platba vráti a až následne od okruhu oprávnených osôb očakával označenie bankového účtu.

Vzhľadom na popísaný účel predmetného ustanovenia lex specialis v § 35 Zákonníka práce sa preto javí zodpovedajúcim postupom ten, v ktorom zamestnávateľ vyzve okruh oprávnených osôb (prípadne sa na neho oni priamo obrátia), aby v žiadosti (oznámení) na jednej strane požiadali o ich vyplatenie (sám zamestnávateľ by autonómne postupovať nemal pri uplatnení výnimky podľa § 35 Zákonníka práce, keďže nevie preukázať vôbec potrebu jeho uplatnenia a predídenia postupu klasického dedičského konania podľa osobitných predpisov). Rovnako tak v žiadosti označili bankový účet, na ktorý majú byť peňažné nároky zamestnanca po jeho smrti podľa § 35 Zákonníka práce poukázané. Je irelevantné, či tieto pozostalé osoby označia bankový účet, na ktorý bola zamestnancovi poukazovaná mzda od zamestnávateľa alebo označia bankový účet, ku ktorému majú lepší či rýchlejší prístup. Postačuje len, aby urobili príslušný úkon a takýto bankový účet označili a zamestnávateľ mohol zrealizovať samotný úkon prevodu v stanovenej maximálnej výške 4-násobku priemerného mesačného zárobku zamestnanca. Tomuto popísanému postupu zodpovedá aj vlastná textácia § 35 ods. 1 Zákonníka práce, ktorá znie, že peňažné nároky „prechádzajú ...postupne priamo na manžela, ....“. Teda, že pozostalí by mali získať priamy a neobmedzený prístup k týmto peňažným nárokom tak, aby dokázali naplniť sociálny účel uvedenej výnimky v Zákonníku práce.

Tomuto princípu „rýchleho“ prechodu peňažných nárokov na oprávnené osoby zodpovedá aj diskusia v aplikačnej praxi, ktorá sa odvíja od požiadavky na dodržanie výplatného termínu zamestnávateľa (teda, že by zamestnávateľ poukázal peňažné prostriedky až v najbližšom výplatnom termíne po smrti zamestnanca) alebo od požiadavky na okamžité poukázanie týchto peňažných prostriedkov oprávnenej osobe podľa § 35 Zákonníka práce. Vzhľadom na možné prípady smrti zamestnanca po uplynutí predchádzajúceho výplatného termínu zamestnávateľa sa javí neprimeraným, čakať na ďalší výplatný termín zamestnávateľa a účelu predmetného ustanovenia zodpovedá vyplatenie peňažných prostriedkov hneď, ako je to možné, t. j. bezodkladne potom, ako zamestnávateľ ustáli okruh oprávnených osôb, určí výšku peňažných prostriedkov, ktoré budú poukázané do výšky 4-násobku priemerného zárobku zomretého zamestnanca a je označený bankový účet, na ktorý budú tieto peňažné prostriedky poukázané (žiadosť oprávnených osôb).