Zahraničná pracovná cesta je časť pracovnej cesty v zahraničí, vrátane výkonu práce v zahraničí do skončenia tejto cesty. Zamestnancovi vyslanému na zahraničnú pracovnú cestu patria cestovné náhrady za preukázané cestovné výdavky, stravné, ubytovanie, poistenie liečebných nákladov v zahraničí, povinné alebo odporúčané očkovanie, náhrada za cesty na návštevu rodiny a náhrada potrebných vedľajších výdavkov.
Cestovné náhrady poskytuje podnikateľ – zamestnávateľ svojim zamestnancom na úhradu skutočne vynaložených výdavkov spojených s výkonom práce na inom mieste, ako je ich pravidelné pracovisko. Nárokmi zamestnancov a iných osôb ohľadom pracovných ciest sa zaoberá zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v z. n. p. (ďalej len „zákon o cestovných náhradách“), ktorý určuje, kto môže byť posudzovaný ako osoba, ktorá má nárok na cestovné náhrady.
Kedy nepatria zamestnancovi cestovné náhrady
Zamestnanec nemá nárok na poskytnutie cestovných náhrad, podľa ustanovenia § 1 ods. 5 zákona o cestovných náhradách, ak mu ich preukázateľne poskytne iná právnická osoba (PO) alebo iná fyzická osoba (FO) v rozsahu a vo výške podľa zákona o cestovných náhradách. Ak PO alebo FO poskytne zamestnancovi cestovné náhrady len čiastočne, zamestnávateľ mu poskytne zostávajúcu časť do rozsahu a výšky ustanovenej zákonom o cestovných náhradách.
Nárok zamestnancov na cestovné náhrady
Na cestovné náhrady má nárok zamestnanec, t. z. FO, ktorá je u zamestnávateľa v pracovnom pomere. Zamestnanci, ktorí majú so zamestnávateľom uzavretú pracovnú zmluvu, majú automatický nárok na cestovné náhrady. Tento nárok nie je potrebné uvádzať v ich pracovnej zmluve. Zamestnanci, ktorí vykonávajú práce na základe dohôd, si musia vyplácanie cestovných náhrad dohodnúť so zamestnávateľom. Najvhodnejšie je, ak zamestnávateľ uvedie nárok zamestnanca na cestovné náhrady v samotnej dohode. Zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi, ktorý vykonal pracovnú cestu, cestovné náhrady podľa ustanovení zákona o cestovných náhradách. Zamestnanec pri uplatnení práva na cestovné náhrady musí splniť všetky podmienky stanovené platnou legislatívou. Nárokové cestovné náhrady nie sú u zamestnanca predmetom dane z príjmov zo závislej činnosti, ak mu ich zamestnávateľ vyplatil vo výške, na ktorú má podľa zákona o cestovných náhradách nárok.
Nenárokové cestovné náhrady
Nenárokové cestovné náhrady sú náhrady, na ktoré nemá zamestnanec nárok a je len na rozhodnutí zamestnávateľa, či mu ich poskytne. Zamestnávateľ ich môže vyplatiť zamestnancovi aj na základe písomnej dohody, ktorú uzavrie so zamestnancom, alebo má zamestnanec nárok na nenárokové cestovné náhrady uvedený v pracovnej zmluve alebo je uvedený v kolektívnej zmluve. Ak zamestnávateľ poskytne zamestnancovi nenárokové cestovné náhrady, tieto sú u zamestnanca predmetom dane z príjmov zo závislej činnosti.
Rozlišovanie pracovnej cesty na tuzem