Povinnosť zabezpečiť stravovanie má každý zamestnávateľ, bez ohľadu na to, či ide o právnickú alebo fyzickú osobu, ak zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu. V súlade s § 8 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách dochádza od 1. 12. 2016 k úprave súm stravného pre pracovné cesty. V článku vás oboznámime, aký to prináša dopad nielen na výšku stravného poskytovaného pri pracovných cestách, ale aj na rozsah zabezpečovania stravovania zamestnávateľa pre zamestnancov.
V praxi sa stretávame v súvislosti so stravovaním zamestnancov s dvoma základnými pojmami, pričom každý z nich predstavuje samostatný inštitút. Stravovanie je plnenie, ktoré je zamestnávateľ povinný poskytovať pre zamestnancov v súvislosti s výkonom ich závislej činnosti na pravidelnom pracovisku, a to za podmienok a v rozsahu, ktorý ustanovuje zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v z. n. p. Zabezpečovanie stravovania súvisí nepriamo aj s pojmom stravné. Stravné (v praxi používaný aj pojem „diéty“) sa považuje za cestovnú náhradu, ktorá sa zamestnancovi vypláca v súvislosti s jeho účasťou na pracovnej ceste podľa pravidiel ustanovených v zákone č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v z. n. p. (ďalej len „zákon o cestovných náhradách“). Zamestnancovi patrí stravné za každý kalendárny deň pracovnej cesty a jeho výška je ustanovená v závislosti od času trvania pracovnej cesty v kalendárnom dni, pričom čas trvania pracovnej cesty je rozdelený na tri časové pásma.
Stravovanie zamestnancov
Nárok na poskytnutie stravy má zamestnanec, ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako štyri hodiny. Ak pracovná zmena trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť poskytnutie ďalšieho teplého hlavného jedla. Súčasná právna úprava upravuje, že zamestnávateľ má povinnosť zabezpečiť stravovanie v priebehu pracovnej zmeny, a to najmä poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja. Stravovanie môže zabezpečiť troma spôsobmi (resp. ich kombináciou), a to: