Novela zákona o cestovných náhradách

Národná rada SR dňa 4. februára 2005 schválila novelu zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení zákona č. 530/2004 Z. z. (ďalej len „zákon“). Novela zákona bola uverejnená v Zbierke zákonov SR v čiastke 37 pod č. 81/2005 Z. z. a nadobudla účinnosť 1. apríla 2005 (ďalej len „novela zákona“). Upresňuje a rozširuje niektoré ustanovenia týkajúce sa cestovných náhrad. Novela zákona sa dotýka viacerých oblastí, ktoré si podrobnejšie rozoberieme v ďalšom texte.

Personálna pôsobnosť zákona

Novela zákona vo väzbe na personálnu pôsobnosť zákona spresnila ustanovenia vo vzťahu k dvom okruhom osôb, na ktoré sa vzťahuje.

Ide o tento okruh osôb:

1. 1. Osoby, ktoré sú zvolené alebo menované do orgánov právnickej osoby (PO) a nie sú k tejto osobe v pracovnoprávnom vzťahu (napr. členovia predstavenstva, dozornej rady, konatelia, členovia správnych rád, kontrolných komisií, členovia poradných a koordinačných orgánov a pod.).

Novela zákona upresnila nárok osobám, ktoré sú zvolené alebo menované do orgánu PO z dôvodu, že v praxi týmto osobám v niektorých prípadoch vznikol nárok na cestovné náhrady duplicitne. Nárok na cestovné náhrady majú niektorí členovia orgánov PO založený:

•  osobitným zákonom a zákon o cestovných náhradách sa na ne vzťahuje na základe § 1 ods. 2 písm. a) a súčasne
•  priamo zákonom o cestovných náhradách podľa § 1 ods. 2 písm. b), ktorý zakladá vo všeobecnosti nárok na cestovné náhrady všetkým členom orgánov PO.

V niektorých prípadoch nárok na cestovné náhrady členom orgánov PO podľa osobitného zákona [§ 1 ods. 2 písm. a) zákona] je založený v užšom rozsahu (členovia orgánu majú založený nárok napr. len na cestovné výdavky), ako je založený nárok na cestovné náhrady členom orgánov PO podľa § 1 ods. 2 písm. b) zákona, ktorý zakladá nárok na všetky náhrady. V praxi z tohto dôvodu dochádzalo k duplicite vzniku nároku a vznikali aplikačné problémy, na základe akého ustanovenia zákona sa uvedeným osobám majú poskytovať cestovné náhrady: či na základe § 1 ods. 2 písm. a) zákona v niektorých prípadoch v užšom rozsahu alebo na základe § 1 ods. 2 písm. b) zákona v celom rozsahu. Preto sa ustanovilo, aby sa v prvom rade aplikoval na tieto osoby zákon na základe ustanovenia § 1 ods. 2 písm. a) zákona, t. j. na základe osobitného predpisu prvotne upravujúceho ich postavenie, práva, povinnosti, ako aj nároky a nie podľa § 1 ods. 2 písm. b) zákona, ktorý zakladá všeobecný nárok na cestovné náhrady osobám vymenovaných alebo zvolených do orgánov PO.

2. Osoby, ktoré vykonávajú pre PO alebo fyzickú osobu (FO) úlohy, nie sú k PO alebo FO v pracovnoprávnom vzťahu a poskytovanie cestovných náhrad majú dohodnuté [napr. dobrovoľníci v občianskych združeniach, zamestnanci podriadenej organizácie vykonávajúce úlohy pre nadriadenú organizáciu, zamestnanci rôznych zamestnávateľov (napr. na úrovni ministerstiev), ktorí sa podieľajú na realizácii rôznych projektov, pričom finančné prostriedky na realizáciu a teda aj náhrada výdavkov sú v gescii jedného zamestnávateľa a pod.].

K spresneniu v tomto ustanovení došlo predovšetkým z dôvodu, že § 1 ods. 2 písm. c) zákona predpokladal, že sa bude aplikovať takto:

•  vzťahuje sa iba na osobu vykonávajúcu určité úlohy na základe písomnej zmluvy, ktorá sa uzatvorí len na účely zákona (písomná predovšetkým z dôvodu preukázateľnosti a opodstatnenosti výdavkov),
•  uvedená osoba nie je k PO alebo FO v žiadnom právnom vzťahu,
•  neposkytuje sa jej za výkon činnosti žiadne finančné plnenie (preto bol vylúčený pracovnoprávny vzťah, ktorý zakladá nárok na odmenu za vykonanú prácu) a
•  poskytovanie cestovných náhrad je dohodnuté.

V podstate ide o osoby, ktoré FO alebo PO (zamestnávateľovi) na základe dohody poskytujú určité služby a činnosti bez finančnej náhrady.

Novela zákona z dôvodov nesprávnej aplikačnej praxe:

•  Priamo vylúčila okrem pracovnoprávneho vzťahu aj iné vzťahy. Táto osoba, ktorá plní úlohy pre PO alebo FO, nemôže k nej mať žiadny vzťah.
•  Vypustila text, že osoba plní úlohy pre FO alebo PO na základe písomnej zmluvy. Pod písomnou zmluvou sa totiž v praxi chápali rôzne typy zmluvy, napr. zmluvy v zmysle Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka, zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a práva súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) – ďalej len „autorský zákon“ a pod. a tým vlastne dochádzalo k nesprávnej aplikácii tohto ustanovenia a v konečnom dôsledku aj celého zákona. Písomnou zmluvou sa mala rozumieť iba zmluva, ktorou sa osoba poverila plnením úloh a  slúžila aj na dohodu o poskytovaní cestovných náhrad. Písomná zmluva sa teda chápala len na účely aplikácie tohto ustanovenia. Akým spôsobom si PO alebo FO zabezpečí plnenie úloh touto osobou, bude len záležitosťou tejto osoby a konkrétnej FO alebo PO.

V prípade vzniku iného vzťahu, ako je pracovnoprávny, napr. obchodnoprávneho vzťahu, vzťahu na základe autorského zákona, Občianskeho zákonníka a pod., je potrebné všetky náležitosti riešiť v zmysle predpisov, na základe ktorých konkrétny vzťah vznikol, teda aj náhradu výdavkov.

Hradenie náhrad iným subjektom

V § 1 ods. 4 zákona sa všeobecne ustanovilo, že náhrada výdavkov (všetkých alebo len niektorých) podľa zákona nebude patriť zamestnancovi zo strany zamestnávateľa v prípade, ak preukazne bude hradiť tieto výdavky iný subjekt (FO alebo PO), alebo keď budú náhrady poskytované na základe medzinárodných zmlúv, ktorými je SR viazaná. V prípade, ak zamestnancovi budú výdavky hradené len čiastočne (napr. len ubytovacie výdavky, len vreckové, len cestovné výdavky a pod.), zamestnávateľ je povinný poskytnúť ich zamestnancovi do rozsahu a výšky zákona. Zamestnávateľom takáto úprava v zákone chýbala pri argumentácii zamestnancom, ktorí aj v prípadoch poskytnutia výdavkov iným subjektom tieto náhrady si nárokovali aj u svojho zamestnávateľa.

V § 1 ods. 5 zákona je zamestnancovi založený nárok na náhradu, ktorá sa poskytuje za podmienok a podľa sadzieb uvedených v rozhodnutí Európskej komisie, ak mu je poskytnutá zamestnávateľom v SR z finančných prostriedkov EÚ na základe programov schválených Európskou komisiou, alebo na základe medzinárodnej zmluvy, ktorou je SR viazaná. Zamestnanec má nárok na náhradu, ktorá sa poskytuje za podmienok a podľa sadzieb uvedených v rozhodnutí Európskej komisie aj v prípade, ak Európska komisia túto náhradu poskytne priamo zamestnancovi.

Dôvodom úpravy je to, že Zákonník práce a ani zákon o cestovných náhradách neupravovali odlišnú aplikáciu predmetného zákona. V praxi vznikali problémy v prípade, ak cestovné náhrady hradila Európska komisia, spočívajúce v tom, podľa ktorých predpisov sa cestovné náhrady mali poskytovať – či podľa zákona o cestovných náhradách alebo podľa finančných podmienok Európskej komisie. Problém vznikal predovšetkým vtedy, keď Európska komisia poslala finančné prostriedky na účet zamestnávateľa. Tieto finančné prostriedky sa stávali v zmysle našich predpisov rozpočtovými prostriedkami a zamestnávatelia museli poskytovať cestovné náhrady podľa zákona, v zmysle ktorého sa náhrady poskytovali v nižších čiastkach oproti podmienkam financovania uvedených v rozhodnutí Európskej komisie.

Definícia rodiny vo vzťahu k miestu pobytu rodiny

V § 2 ods. 4 zákona je definovaná rodina zamestnanca na účely zákona. Toto vymedzenie je podstatné pre poskytovanie náhrad výdavkov zamestnancom: