Zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov bol s účinnosťou od 1. 4. 2005 novelizovaný zákonom č. 81/2005 Z. z. Zmeny uvedené v novele sa týkajú, okrem iného aj používania motorového vozidla na pracovnej ceste. V minulom vydaní časopisu sme sa zaoberali používaním motorového vozidla podnikateľa na pracovnej ceste, v tomto príspevku sa budeme venovať používaniu motorového vozidla zamestnanca na pracovnej ceste.
Zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov bol s účinnosťou od 1. 4. 2005 novelizovaný zákonom č. 81/2005 Z. z. (ďalej len „zákon o cestovných náhradách“). Zmeny uvedené v novele sa týkajú, okrem iného aj používania motorového vozidla na pracovnej ceste. V minulom vydaní časopisu sme sa zaoberali používaním motorového vozidla podnikateľa na pracovnej ceste, v tomto príspevku sa budeme venovať používaniu motorového vozidla zamestnanca na pracovnej ceste.
Cestovné náhrady:
- U zamestnanca sú príjmom, ktorý nie je považovaný podľa § 5 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZDP“) za príjem zo závislej činnosti. Preto ani nie sú u zamestnanca zdaniteľným príjmom, ak zamestnávateľ vypláca zamestnancovi cestovné náhrady vo výške stanovenej zákonom o cestovných náhradách.
- Sú u zamestnanca zdaniteľným príjmom, ak mu zamestnávateľ vyplatil cestovné náhrady vyššie, ako stanovuje zákon o cestovných náhradách. Zdaniteľným príjmom je u zamestnanca suma, ktorá prevyšuje limity stanovené zákonom o cestovných náhradách a v príslušných opatreniach.
- U fyzickej osoby – podnikateľa (ďalej len „podnikateľ“) sú daňovým výdavkom, ktorý ovplyvňuje základ dane (ZD) vtedy, ak sú cestovné náhrady vyplácané zamestnancom v súlade s ustanoveniami zákona o cestovných náhradách a ZDP.
- Nie sú u podnikateľa daňovým výdavkom (sú výdavkom neovplyvňujúcim ZD), ak sú vyplácané zamestnancom cestovné náhrady vyššie, ako stanovuje zákon o cestovných náhradách. Daňovým výdavkom potom nie je suma prevyšujúca limity ustanovené v cit. zákone a tie náhrady, ktoré sú vyplácané zamestnancom v rozpore so zákonom o cestovných náhradách a ZDP.
Pracovná cesta zamestnanca
Podľa § 19 ods. 2 písm. d) ZDP sú daňovým výdavkom aj výdavky na pracovné cesty, na ktoré vzniká nárok podľa zákona o cestovných náhradách.
Podľa § 2 ods. 1 zákona o cestovných náhradách je pracovnou cestou čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko, vrátane výkonu práce v tomto mieste až do skončenia pracovnej cesty, t. j. návratu zamestnanca.
Podľa § 2 ods. 2 zákona o cestovných náhradách je zahraničnou pracovnou cestou časť pracovnej cesty v zahraničí vrátane výkonu práce v zahraničí do skončenia tejto cesty. Zahraničná pracovná cesta sa začína aj končí v zahraničí.
Pravidelné pracovisko zamestnanca je v zmysle § 2 ods. 3 zákona o cestovných náhradách miesto, ktoré má zamestnanec písomne dohodnuté so svojím zamestnávateľom. Ak zamestnanec nemá takéto miesto dohodnuté, považuje sa za pravidelné pracovisko miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve alebo v dohodách o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. U zamestnancov, ktorí často menia pracovisko z dôvodu osobitnej povahy povolania (napríklad stavebné práce, montážne práce, cestujúci predajcovia, vodiči motorových vozidiel a podobne), je možné ako pravidelné pracovisko dohodnúť aj miesto pobytu.
Miesto pravidelného pracoviska je dôležité a rozhodujúce pre stanovenie výšky cestovných náhrad a malo by byť určené konkrétnou adresou alebo názvom obce.
Za pracovnú cestu zamestnanca nie je možné považovať cestu z miesta bydliska zamestnanca do miesta pravidelného pracoviska. V prípade súhlasu zamestnávateľa môže byť miesto bydliska určené ako miesto začiatku pracovnej cesty.
Príklad č. 1:
Pán Karol K. podniká ako opravár mraziacich a chladiarenských zariadení. Zamestnáva jedného zamestnanca, ktorý opravuje chladničky a mrazničky v bytoch a v prevádzkových priestoroch klientov. Klientela p. Karola K. je široká a je roztrúsená nielen v oblasti Žiliny, ale aj na Orave a Kysuciach.
Keďže zamestnanec býva v obci Terchová a prevádzkovú jednotku má p. Karol K. v Žiline, rozhodol sa po vzájomnej dohode s ním uviesť ako pravidelné pracovisko v pracovnej zmluve miesto bydliska, t. j. obec Terchová.
Cesta ku klientom z miesta bydliska zamestnanca (z Terchovej) do oblastí Kysúc a Oravy, kde vykonáva opravy a späť, sa bude považovať za pracovnú cestu. Zamestnanec, ktorý využíva po dohode so zamestnávateľom na pracovné cesty aj vlastné motorové vozidlo, bude počítať kilometre z miesta bydliska ku klientovi a naspäť do miesta bydliska (do obce Terchová).