Ak zamestnávateľ vyšle zamestnanca na školenie mimo pravidelného pracoviska, ide o pracovnú cestu. Z uvedeného dôvodu zamestnanec má nárok na poskytnutie cestovných náhrad, a to podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov, resp. podľa iného zákona v špecifických zamestnaniach (v príspevku sa nimi nezaoberáme).
Ak zamestnávateľ vyšle zamestnanca na školenie mimo pravidelného pracoviska, ide o pracovnú cestu. Z uvedeného dôvodu zamestnanec má nárok na poskytnutie cestovných náhrad, a to podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestovných náhradách“), resp. podľa iného zákona v špecifických zamestnaniach (v príspevku sa nimi nezaoberáme).
V tejto súvislosti z daňového pohľadu platí, že u zamestnancov sú poskytnuté cestovné náhrady do nárokovej výšky príjmom, ktorý nie je predmetom dane z príjmov [§ 5 ods. 5 písm. a) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZDP“)]. Výplaty nenárokové (nad limit stanovený zákonom o cestovných náhradách) sú u nich zdaniteľným príjmom zo závislej činnosti.
Z hľadiska zamestnávateľa sú poskytnuté cestovné náhrady do výšky, na ktorú má zamestnanec nárok, považované za daňové výdavky (náklady) v súlade s § 19 ods. 2 písm. d) ZDP. Výplaty nad nárok, resp. nad limit, sú výdavky (náklady) dobrovoľné, ktoré nie je možné daňovo uznať.