V praxi vzniká niekedy problém, akým spôsobom vyslať zamestnanca na výkon práce do iného miesta, ako je jeho miesto výkonu práce, resp. pravidelné pracovisko, v rámci územia SR, ako aj do zahraničia. Problematické je, aký právny úkon treba aplikovať na daný prípad predovšetkým pri následnom posúdení jeho nárokov na náhradu výdavkov.
V praxi vzniká niekedy problém, akým spôsobom vyslať zamestnanca na výkon práce do iného miesta, ako je jeho miesto výkonu práce, resp. pravidelné pracovisko, v rámci územia SR, ako aj do zahraničia. Problematické je, aký právny úkon treba aplikovať na daný prípad predovšetkým pri následnom posúdení jeho nárokov na náhradu výdavkov.
Zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v z. n. p. (ďalej len „zákon o cestovných náhradách“) upravuje podmienky poskytovania náhrad výdavkov, cestovných náhrad a iných plnení pri týchto právnych úkonoch:
- pracovná cesta (tuzemská a zahraničná – § 2 ods. 1, 2 a 3, II. a III. časť zákona o cestovných náhradách),
- vznik pracovného pomeru alebo obdobného pracovného vzťahu (§ 46 Zákonníka práce, § 6 ods. 2 zákona o cestovných náhradách),
- dočasné pridelenie zamestnanca na výkon práce k inej fyzickej osobe alebo právnickej osobe – ďalej len „dočasné pridelenie“ (§ 58 a 58a Zákonníka práce, § 6 ods. 1 zákona o cestovných náhradách),
- výkon práce v zahraničí (§ 43 ods. 5 Zákonníka práce, § 18 zákona o cestovných náhradách).
Pri uvedených právnych úkonoch vznikajú zamestnancovi výdavky, ktoré musí vynaložiť, aby splnil účel pracovnej cesty, dočasného pridelenia a pod., ako aj iné pokyny zamestnávateľa. Zamestnávateľ nemôže požadovať od zamestnanca, aby hradil výdavky zo svojich prostriedkov, a preto zákon o cestovných náhradách ustanovuje ochranu základných nárokov zamestnanca. V zákone o cestovných náhradách sú ako nárokové plnenia upravené len najzákladnejšie náhrady výdavkov, ktoré vznikajú zamestnancovi pri jednotlivých právnych úkonoch. Tieto výdavky majú vždy vzťah k jednotlivému zamestnancovi. Ďalšie výdavky, ktoré vzniknú zamestnancovi (napr. odtiahnutie pokazeného firemného auta, oprava firemného auta, colné poplatky, špeditérske poplatky a pod.), tvoria náklady hlavnej činnosti zamestnávateľa a zúčtujú sa priamo na základe predložených dokladov do nákladov podľa opatrenia č. 23054/2002-92, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupoch účtovania a rámcovej účtovej osnove pre podnikateľov účtujúcich v sústave podvojného účtovníctva v z. n. p. a podľa platnej účtovej osnovy. Náhrady poskytované podľa zákona o cestovných náhradách kompenzujú len rozdiel:
- medzi pravidelnými výdavkami, ktoré zamestnancovi vznikajú aj vtedy, keď nevykonáva pracovnú cestu alebo iné právne úkony vymedzené v zákone o cestovných náhradách (§ 1 ods. 1 a 2) a
- nevyhnutne vyššími výdavkami zamestnanca, ktoré mu vzniknú v súvislosti s konanou pracovnou cestou alebo v súvislosti s inými právnymi úkonmi vymedzenými v zákone o cestovných náhradách.
Zákon o cestovných náhradách rozlišuje náhrady, ktoré majú pre zamestnanca nárokový charakter a náhrady, ktoré majú nenárokový (fakultatívny) charakter.
Nárokové cestovné náhrady
Nárokové cestovné náhrady zamestnávateľ je povinný po splnení podmienok ustanovených v zákone o cestovných náhradách zamestnancovi poskytnúť. Podľa § 5 ods. 5 písm. a) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v z. n. p. (ďalej len „ZDP“) nárokovécestovné náhrady nie sú predmetom dane z príjmov zo závislej činnosti, ak sa poskytujú v súvislosti s výkonom závislej činnosti do výšky, na ktorú zamestnancovi vznikne nárok. U zamestnávateľa sa takto poskytované náhrady podľa § 19 ods. 2 písm. d) ZDP považujú za daňový výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmu preukázateľne vynaložený daňovníkom (ktorý je zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka).
Nenárokové cestovné náhrady
Nenárokové cestovné náhrady sú síce upravené v zákone o cestovných náhr