Finančný prenájom možno definovať ako obstaranie dlhodobého hmotného majetku na základe nájomnej zmluvy s dohodnutým právom kúpy prenajatej veci za dohodnuté platby počas dohodnutej doby nájmu tohto majetku. Obchodný zákonník v § 489 uvádza, že zmluvou o kúpe prenajatej veci si strany dohodnú v nájomnej zmluve alebo po jej uzavretí, že nájomca je oprávnený kúpiť prenajatú vec alebo prenajatý súbor vecí počas platnosti nájomnej zmluvy alebo po jej zániku.
V zákone č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v z. n. p. (ďalej len „zákon o DPH“) nie je finančný prenájom presne vymedzený, preto je potrebné vychádzať z právneho stavu uvedenej zmluvy.
Finančný prenájom ako opakované dodanie služby
Zákon o DPH v zmysle uvedeného upravuje finančný prenájom (lízing) len ako poskytnutie služby. V § 9 ods. 1 zákona o DPH sa vymedzuje dodanie služby ako každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8 cit. zákona vrátane poskytnutia práva užívať hmotný majetok.
Dodaním tovaru je podľa § 8 ods. 1 písm. c) zákona o DPH síce aj odovzdanie tovaru na základe nájomnej zmluvy, avšak iba v prípadoch, ak podľa zmluvy sa vlastníctvo k predmetu nájomnej zmluvy nadobudne najneskôr pri zaplatení poslednej splátky (t. j. zo zmluvy vyplýva, že prenajímateľ je povinný predať a nájomca je povinný kúpiť predmet nájmu).