Z hľadiska funkcie premlčania právna úprava odzrkadľuje vplyv súkromnoprávnej zásady „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým prináležia práva, ktorá predpokladá iniciatívne správanie subjektov právnych vzťahov pri realizácií svojich subjektívnych práv.
Podstata premlčania spočíva v kvalifikovanom uplynutí času, v ktorom zo strany veriteľa nedošlo k vykonaniu jeho subjektívneho práva. V dôsledku tohto márneho uplynutia času dlžníkovi vzniká právo vzniesť pred súdom námietku premlčania a tým odmietnuť plnenie veriteľovi.
Účelom inštitútu premlčania je zachovanie právnej istoty v právnych vzťahoch, ktorá by mohla byť narušená tým, že veriteľ s uplatnením svojho subjektívneho práva čaká príliš dlho. Čím dlhšia doba uplynie, tým zložitejším sa môže stať právne postavenie veriteľa. Premlčanie má zabrániť takýmto situáciám tým, že určitým spôsobom núti veriteľa k včasnému výkonu, prípadne uplatneniu svojho subjektívneho práva.
Premlčanie v súčasnej podobe je hmotnoprávnym inštitútom upraveným v ust. § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka. Z hľadiska de lege lata „Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než za