V pracovnoprávnych vzťahoch vzniká zamestnávateľovi povinnosť vyplácať náhradu príjmu zamestnancovi predovšetkým na základe ustanovení Zákonníka práce a zákona č. 462/2003 Z. z. o náhrade príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca v z. n. p.
V pracovnoprávnych vzťahoch vzniká zamestnávateľovi povinnosť vyplácať náhradu príjmu zamestnancovi predovšetkým na základe ustanovení Zákonníka práce a zákona č. 462/2003 Z. z. o náhrade príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca v z. n. p. (ďalej len „zákon o náhrade príjmu“).
Náhrada mzdy podľa Zákonníka práce
Povinnosť vyplácať náhradu príjmu vyplýva zamestnávateľovi z viacerých ustanovení Zákonníka práce.
Zamestnanec, ktorý okamžite skončil pracovný pomer v lehote jedného mesiaca odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel, má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov. Pritom platí, že zamestnanec môže pracovný pomer okamžite skončiť iba vtedy, ak podľa lekárskeho posudku nemôže ďalej vykonávať prácu bez vážneho ohrozenia svojho zdravia a zamestnávateľ ho nepreradil do 15 dní odo dňa predloženia tohto posudku na inú pre neho vhodnú prácu, ak mu zamestnávateľ nevyplatil mzdu alebo náhradu mzdy alebo ich časť do 15 dní po uplynutí jej splatnosti, resp. ak je bezprostredne ohrozený život alebo zdravie zamestnanca. Mladistvý zamestnanec môže okamžite skončiť pracovný pomer aj vtedy, ak nemôže vykonávať prácu bez ohrozenia svojej morálky. (Pozri § 69 Zákonníka práce.)
Zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer na určitú dobu aj bez uvedenia dôvodu. V takomto prípade má zamestnanec nárok na náhradu mzdy v sume priemerného mesačného zárobku za dobu, po ktorú mal trvať pracovný pomer. (Pozri § 71 Zákonníka práce.)
Ak zamestnávateľ poruší povinnosti ustanovené pre hromadné prepúšťanie v § 73 ods. 2 Zákonníka práce, má zamestnanec, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer v rámci hromadného prepúšťania, nárok na náhradu mzdy najmenej v sume dvojnásobku jeho priemerného zárobku podľa § 134 Zákonníka práce. (Pozri § 73 Zákonníka práce.)
Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď, alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí. Výnimkou je prípad, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje deväť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za ča