doc. JUDr. Ing. Matej Kačaljak, PhD.

Vážení čitatelia, radi by sme vám predstavili jedinečný komentár k zákonu o dani z pridanej hodnoty, ktorý je hodnotným zdrojom poznatkov a praktických informácií o DPH. Unikátne zloženie autorského kolektívu pozostáva z autorov pôsobiacich v štátnej správe, súdnictve, daňovom poradenstve, ako aj v akademickej obci. Ich vysoká odbornosť, bohaté praktické skúsenosti, ako aj skvelá orientácia v jednotlivých relevantných prameňoch práva či iných zdrojoch dávajú záruku, že pre čitateľa bude publikácia cenným zdrojom poznatkov využiteľných pri uplatňovaní práv a plnení povinností týkajúcich sa tejto dane.

Koncom minulého roka vydal Súdny dvor Európskej únie („Súdny dvor“) uznesenie vo veci [Vikingo], ktorého predmetom bolo posúdenie možnosti správcu dane zamietnuť právo na odpočítanie dane bez toho, aby súčasne skúmal existenciu daňového podvodu a vedomosti daňovníka o ňom. Súdny dvor, nadväzujúc na svoju predchádzajúcu judikatúru pomerne jasne zrekapituloval mantinely umožňujúce odňatie uplatneného práva (na odpočítanie dane, prípadne na oslobodenie od dane) daňovým subjektom formou spochybnenia dodávateľa – tzv. „deklarovaný dodávateľ.“ V prípade prevzatia záverov analyzovaného uznesenia do vnútroštátnej praxe správcov dane, spôsobí jeho dopad pravdepodobne to, že argumentačná línia „deklarovaný dodávateľ“ ako dôvod na odňatie práva na odpočítanie dane bude definitívne opustená a správca dane bude musieť dokazovať úplné neuskutočnenie dodávky, resp. existenciu daňového podvodu a splnenie tzv. vedomostného testu.

Dňa 16. septembra 2020 bol vydaný rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) C‑528/19 Mitteldeutsche Hartstein‑Industrie AG týkajúci sa tzv. vyvolaných investícií. Toto rozhodnutie má pomerne veľký význam, keďže ozrejmuje režim dane z pridanej hodnoty (DPH) investícií vynaložených zdaniteľnými osobami na majetok vo vlastníctve obce (napr. cesty, križovatky), a to na základe jej požiadaviek.

V legislatívnom procese v Národnej rade Slovenskej republiky je práve návrh zákona meniaci DPH režim zásielkového predaja. Tento režim a jeho plánovaná zmena dobre ilustruje, ako sa v dôsledku globalizácie a digitalizácie mení trh so spotrebiteľskými tovarmi a ako na to musí reagovať aj európsky zákonodarca. 

Otázka uplatňovania cien pri dodaní tovaru a služby v režime DPH má niekoľko zaujímavých rozmerov a existuje k nej aj niekoľko rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“). Predmetom tohto článku je poskytnúť stručné zhrnutie základných koncepčných súvislostí oceňovania v režime DPH a prehľad najvýznamnejších rozhodnutí SD EÚ.

Témy DPH podvodu a zneužitia práva v oblasti DPH sú pomerne živé a je im pravidelne venovaný priestor v časopisoch. Existuje k nim tiež pomerne bohatá rozhodovacia prax Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“). Doterajšie publikácie však mali tendenciu ponímať túto tému prevažne kauzisticky. (Pozri napr. články Ing. Beáty Jarošovej, Phd., v DPH v praxi 9/2017, 10/2017 a 12/2018 a tiež Ing. Zuzany Šidlovej v DPH v praxi 3/2019.) Z právneho hľadiska je popritom zaujímavé, že principiálne otázky vo vzťahu k obidvom uvedeným témam už sú v rozhodovacej praxi SD EÚ stabilizované a tento na ne opakovane odkazuje. V jednotlivých nových rozhodnutiach už len viac-menej „dolaďuje“ detaily.

V ostatnom čase bola mediálna pozornosť venovaná téme parkovacích politík a rôzne obce a mestá v súčasnosti zvažujú rôzne modely regulácie pohybu a parkovania automobilov na ich území. Predpokladanou súčasťou týchto modelov je aj určitá forma spoplatnenia. Pochopiteľne, v danej súvislosti vyvstáva aj otázka, akému režimu by prípadný poplatok mal podliehať z hľadiska DPH. Predmetom tohto článku je poskytnúť stručné zhrnutie základných konceptov, na ktoré je nutné prihliadať pri posudzovaní režimu odplát za parkovanie z hľadiska DPH.

Oblasť zdieľanej ekonomiky prináša výzvy aj vo vzťahu k identifikácii správneho režimu zdaňovania. Jednou zo špecifických oblastí, kde môže byť identifikácia správneho DPH režimu osobitne komplikovaná, je oblasť crowdfundingu. Predmetom tohto článku je poskytnúť stručné zhrnutie východísk na posúdenie, či crowdfundingové aktivity podliehajú režimu dane z pridanej hodnoty. Domnievame sa totiž, že nejasné situácie môžu nastať v slovenskej hospodárskej praxi relatívne často.

Vo vzťahu činnosti konateľa sa na prvý pohľad v kontexte slovenského práva ponúka intuitívna odpoveď, že činnosť konateľa by nemala podliehať režimu dane z pridanej hodnoty, keďže ide o „závislú činnosť“. Existujú prípady v slovenskej aplikačnej praxi, keď tak postupoval aj správca dane. Zároveň však nemáme vedomosť o tom, že by daná téma zarezonovala v rozhodovacej praxi slovenských súdov alebo v odbornej literatúre.

Relatívne nedávno Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) vo svojich rozhodnutiach spresnil koncepty, ktorým som sa venoval už v predchádzajúcom článku „Režim DPH pri neuskutočnenej dodávke“, ktorý vyšiel v čísle 11/2017 časopisu DPH v praxi. Predmetom článku, ktorý prinášam teraz, je poskytnúť stručné zhrnutie najpodstatnejších záverov týchto rozhodnutí a tiež v ich svetle analyzovať nedávne rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.

Koncept „prevodu práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník“ je jeden z významných konceptov v oblasti spoločného systému dane z pridanej hodnoty v rámci celej Európskej únie. Jednak má význam pri vymedzení, či vôbec určité plnenie predstavuje dodanie tovaru, má však tiež význam pri vyhodnocovaní, či vznikol nárok na odpočítanie dane na vstupe, prípadne aj či určité dodanie predstavuje oslobodené dodanie v rámci tzv. intrakomunitárnych dodávok. Predmetom tohto článku je poskytnúť stručné zhrnutie najpodstatnejších rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“), v ktorých sa vymedzeniu uvedeného konceptu venoval, a v ich svetle analyzovať nedávne rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.

V oblasti dane z pridanej hodnoty sú podvody jedným z významných problémov ovplyvňujúcich fungovanie a efektívnosť spoločného systému DPH v rámci celej Európskej únie. Boj proti podvodom bol Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) uznaný za legitímny cieľ smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH smernica“), resp. smerníc, ktoré jej predchádzali. V rámci tejto oblasti je však nutné dôsledne vážiť medzi ochranou dobromyseľnosti daňovníkov, ktorí sa systému zúčastňujú bez úmyslu páchať podvodné konanie na jednej strane a možnosťami správcov dane efektívne zakročiť voči podvodným reťazcom a chrániť fiskálne záujmy štátov EÚ na strane druhej. Predmetom tohto článku je poskytnúť stručné zhrnutie princípov, ktoré vyplývajú z rozhodnutí SD EÚ v otázke neuskutočnených dodávok a identifikovať základné rozdiely medzi jednotlivými hypotetickými situáciami.

Oblasť dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) v súčasnosti podlieha komplexnej harmonizácii v rámci Európskej únie (ďalej len „EÚ“). S trochou zjednodušenia možno konštatovať, že v každej spornej otázke aplikácie DPH legislatívy by mal mať posledné slovo Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“). Tomu slúži inštitút prejudiciálnej otázky, s ktorou sa môže vnútroštátny súd obrátiť na SD EÚ a v niektorých prípadoch je povinný tak urobiť. Predmetom tohto článku je popísať základné východiská inštitútu prejudiciálnej otázky a právne súvislosti jej (ne)podania.