Koncept „prevodu práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník“ je jeden z významných konceptov v oblasti spoločného systému dane z pridanej hodnoty v rámci celej Európskej únie. Jednak má význam pri vymedzení, či vôbec určité plnenie predstavuje dodanie tovaru, má však tiež význam pri vyhodnocovaní, či vznikol nárok na odpočítanie dane na vstupe, prípadne aj či určité dodanie predstavuje oslobodené dodanie v rámci tzv. intrakomunitárnych dodávok. Predmetom tohto článku je poskytnúť stručné zhrnutie najpodstatnejších rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“), v ktorých sa vymedzeniu uvedeného konceptu venoval, a v ich svetle analyzovať nedávne rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
Základný rámec konceptu
SD EÚ prvýkrát vymedzil koncept prevodu práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník v rozsudku C-320/88 Shipping and Forwarding Enterprise Safe, kde vymedzil, že koncept dodania tovaru podľa šiestej smernice Rady 77/388/EHS, ktorá predchádzala smernici Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH smernica“), sa neviaže na formy prevodu podľa vnútroštátneho práva, ale zahŕňa každý prevod hmotného majetku stranou, ktorý umožní inej strane efektívne nakladať s týmto majetkom, ako by bola jeho vlastníkom.
SD EÚ argumentoval tým, že podstata spoločného systému DPH by bola ohrozená, ak by sa podmienky pre jednu zo zdaniteľných transakcií líšili medzi členskými štátmi EÚ (pozri rozsudok C-320/88 Shipping and Forwarding Enterprise Safe, odseky 7 a 8).
Je hodné pozornosti, že už v uvedenom rozsudku SD