Nájom je v praxi veľmi frekventovaným právnym inštitútom. Predmetom nájomného vzťahu môžu byť hnuteľné veci, ale aj nehnuteľnosti. Spomedzi nehnuteľností sú najčastejším objektom nájmu byty a nebytové priestory. V tomto príspevku sa zameriame na nájom nebytových priestorov a predovšetkým na jeden zo spôsobov jeho skončenia, ktorým je výpoveď. Mnohí podnikatelia sa teraz kvôli reálnej nemožnosti podnikať počas pandemickej krízy dostávajú do neľahkej situácie. Veľká časť z nich pritom využíva pri svojom podnikaní prenajaté nebytové priestory. Jedným z mnohých riešení je pre nich práve výpoveď z nájmu nevyužívaných nebytových priestorov.
Základy právnej úpravy
Nájom nebytových priestorov nie je upravený len v jednom právnom predpise. Kľúčovým právnym predpisom, ktorý upravuje predmetný inštitút, je zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v z. n. p. (ďalej aj "ZNB"). Ďalším predpisom, ktorý takisto upravuje danú problematiku, je zákon č. 40/1964 Zb.Občiansky zákonník v z. n. p. (ďalej len "Občiansky zákonník"). Zaujímavý je vzťah týchto dvoch právnych predpisov. Občiansky zákonník je predpis všeobecnejší a ZNB predpis špeciálnejší a podrobnejší, ktorý reguluje výlučne nájom nebytových priestorov. Občiansky zákonník upravuje všeobecný inštitút nájomnej zmluvy, vzťahujúci sa na hnuteľné veci, ale aj na nehnuteľnosti, pričom obsahuje napríklad aj veľmi podrobnú právnu úpravu nájmu bytov. Z hľadiska nájmu nebytových priestorov sú však relevantné len tie ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú použiteľné na nájom nebytových priestorov, majú všeobecnejší charakter a ktoré upravujú aj tie vzťahy, ktoré ZNB vyslovene neupravuje. Vzťah ZNB a Občianskeho zákonníka je teda vzťahom špeciality, ktorá je vyjadrená pravidlom
lex