Ing. Beáta Jarošová, PhD.

Pri predaji ojazdených automobilov môže byť použitý "bežný režim" zdaňovania, pri ktorom je zdanená predajná cena, alebo "osobitný režim" v prípade predaja ojazdených automobilov, pri ktorom dochádza len k zdaneniu marže. V praxi však z faktúr od dodávateľov ojazdených automobilov z iných členských štátov nie vždy jednoznačne vyplýva, ktorý z uvedených režimov bol dodávateľom použitý.

V príspevku sa zaoberáme otázkami v súvislosti s transakciami uskutočnenými akciovou spoločnosťou, s ohľadom na príslušné ustanovenia zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o DPH") a smernice Rady  2006/112/ESz 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len "smernica o DPH").

Finančné služby, ktoré sú oslobodené od dane z pridanej hodnoty (DPH) v rámci legislatívy Európskej únie, zahŕňa a opisuje smernica Rady 2006/112/ESz 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len "smernica o DPH") v článku 135. Oslobodenie finančných činností od DPH v Slovenskej republike upravuje § 39 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o DPH"). Oslobodené od dane sú nielen finančné činnosti, ktoré poskytujú banky, ale aj tie, ktoré poskytujú nebankové subjekty.

Nájom v ubytovacích zariadeniach - ubytovacie služby, podliehajú zdaneniu (nie sú oslobodené od dane). Na účely DPH sa za ubytovacie zariadenie považuje hotel, motel, botel, penzión, turistická ubytovňa alebo iná ubytovňa pri poskytnutí krátkodobého ubytovania, ktorým sa rozumie ubytovanie na obdobie kratšie ako tri mesiace, chata, kemping a ubytovanie v súkromí.

Vymedzenie predmetu dane z pridanej hodnoty (DPH) podľa smernice 2006/112/ESz 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len "smernica o DPH") bolo prenesené do zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v z. n. p. (ďalej len "zákon o DPH") do ustanovení § 2 zákona o DPH, v prípade služby v § 2 ods. 1 písm. b), ako poskytnutie služby za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.

Pri preverovaní oprávnenosti uplatneného odpočítania dane z pridanej hodnoty (DPH) platiteľom dane v rámci daňovej kontroly by mal správca dane rozlišovať medzi požiadavkou na preukázanie: hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočítanie DPH, formálnych podmienok priznania práva na odpočítanie, odopretím nároku na odpočítanie DPH z dôvodu daňového podvodu a odopretím nároku na odpočítanie DPH z dôvodu zneužitia práva.

Pri preverovaní oprávnenosti uplatneného odpočítania DPH platiteľom dane v rámci daňovej kontroly správcu dane by mal správca dane rozlišovať medzi požiadavkou na preukázanie: hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočítanie DPH, formálnych podmienok priznania práva na odpočítanie, odopretím nároku na odpočítanie DPH z dôvodu daňového podvodu a odopretím nároku na odpočítanie DPH z dôvodu zneužitia práva.

Správne vymedzenie základu pre výpočet DPH je dôležité pre správne vyčíslenie sumy samotnej dane. Problematickým môže byť zložité, komplexné plnenie, pozostávajúce s viacerých rôznych činností, resp. prvkov. V týchto prípadoch je potrebné stanoviť, či ide o viac rôznych samostatných zdaniteľných plnení (dodaní tovarov a služieb), alebo ide o súvisiace plnenia (činnosti), v rámci ktorých existuje plnenie vedľajšie a hlavné, pričom výsledkom je len jedno zdaniteľné plnenie.

Právo na odpočítanie DPH je podmienené použitím prijatého zdaniteľného obchodu (tovaru alebo služby) na podnikanie platiteľa. V prípadoch, keď z určitých dôvodov dochádza napríklad k likvidácii tovaru, resp. dôjde k zmareniu investície, alebo k upusteniu od plánovanej činnosti, nie je naplnená podmienka použitia prijatého plnenia na podnikanie platiteľa. V príspevku uvádzame závery vyplývajúce z rozhodnutí Súdneho dvora Európskej Únie, z ktorých vyplýva, aký vplyv môžu mať majú uvedené situácie na už uplatnené odpočítanie DPH.

Lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu upravuje zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v z. n. p. (ďalej len „zákon o DPH“) v ustanovení § 79, a to v závislosti od toho, či sa nadmerný odpočet odpočítava od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, alebo platiteľ spĺňa podmienky na skoršie vrátenie nadmerného odpočtu, alebo či je predmetom daňovej kontroly. Na vrátenie nadmerného odpočtu má tiež vplyv skutočnosť, či správca dane vyzve platiteľa na odstránenie nedostatkov v podanom daňovom priznaní, dodatočnom daňovom priznaní, kontrolnom výkaze alebo v dodatočnom kontrolnom výkaze.

Poukaz na účely uplatňovania pravidiel o DPH predstavuje nástroj, ktorý dáva držiteľovi právo na nákup tovaru alebo služby, prípadne na uplatnenie si zľavy z ceny pri ich nákupe. Na druhej strane sa vystaviteľ poukazu zaväzuje dodať predmetný tovar alebo službu, na ktorý sa poukaz vzťahuje, prípadne udeliť zľavu z predmetného plnenia.

V daňovej oblasti platí, že daňové subjekty si môžu zorganizovať svoje podnikanie tak, aby si znížili svoju daňovú povinnosť. Neexistuje žiadna povinnosť podnikať takým spôsobom, aby sa zvýšil daňový príjem štátu. Základnou zásadou je sloboda vybrať si čo najmenej zdaniteľný spôsob prevádzkovania podnikania, aby sa minimalizovali náklady. Takáto sloboda voľby však existuje len v rozsahu legálnych možností stanovených režimom DPH – tomu nezodpovedá zistenie podvodu na DPH.

Členské štáty sú povinné zabezpečiť správne a jednoznačné uplatňovanie oslobodenia od dane, aby sa predišlo daňovým únikom, vyhýbaniu sa dani alebo jej zneužitiu.

V podnikateľskej praxi dochádza k prípadom, keď po uskutočnení zdaniteľného obchodu platiteľom dane z pridanej hodnoty (DPH) nastane dôvod k zmene pôvodnej fakturovanej ceny a je potrebné vykonať opravu podľa § 25 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“). Takáto zmena má dopad na už priznanú DPH u dodávateľa a tiež u odberateľa na odpočítanú DPH. Opravy je potrebné uviesť v daňovom priznaní a tiež kontrolnom výkaze podanom za aktuálne zdaňovacie obdobie.

Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“) štátne orgány a ich rozpočtové organizácie, štátne fondy, orgány územnej samosprávy a ich rozpočtové organizácie a iné právnické osoby, ktoré sú orgánmi verejnej moci, sa nepovažujú za zdaniteľné osoby, keď konajú v rozsahu svojej hlavnej činnosti, a to ani v prípade, ak prijímajú v súvislosti s touto činnosťou platby, s výnimkou, ak táto činnosť výrazne narušuje alebo môže výrazne narušiť hospodársku súťaž, alebo ak vykonávajú činnosti uvedené v prílohe č. 8 zákona o DPH a tieto činnosti nevykonávajú v zanedbateľnom rozsahu.

Zdaniteľné obchody, na ktoré sa uplatňuje daň z pridanej hodnoty, môžu byť zdaňované v rámci bežného mechanizmu DPH, alebo v rámci osobitného režimu, pri ktorom sa uplatňuje rozdielový spôsob zdanenia.

Odpočítanie dane z pridanej hodnoty je viazané na preukázanie vecných podmienok pre odpočítanie uvedených v § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) a formálnych podmienok uvedených v ustanovení § 51 zákona o DPH.

Predmetom zmien zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v z. n. p. (ďalej len „zákon o DPH“) od 1. 1. 2023 je úprava rôznych ustanovení, cieľom ktorých je zníženie administratívnej záťaže. Upúšťa sa od povinnosti registrovať sa za platiteľa dane pre zdaniteľné osoby, ktoré poskytujú výlučne finančné alebo poisťovacie služby alebo oslobodený prenájom nehnuteľnosti. Dochádza k zmene spôsobu stanovenia výšky opravy odpočítanej dane pri krádeži tovaru – uplatní sa zákonná fikcia posudzovania ako povinne odpisovaného majetku rovnomerne po dobu štyroch rokov.

Problematika prevádzkarne je riešená vo viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie. V príspevku sa zaoberáme prípadom, keď boli služby poskytnuté skupinou na účely dane z pridanej hodnoty pre pobočku člena skupiny, ktorá sa nachádzala v inom členskom štáte.

Prevádzkareň sa na účely dane z pridanej hodnoty (DPH) musí vyznačovať určitou stálosťou a existenciou personálneho a materiálneho vybavenia potrebného na vykonávanie ekonomickej činnosti z miesta prevádzkarne. Štruktúra z hľadiska ľudských a technických prostriedkov, má prevádzkarni umožňovať prijímať poskytované služby a využívať ich na účely svojej ekonomickej činnosti.