Jedným z následkov porušovania povinností zo strany zamestnancov môže byť aj spôsobenie škody tretím osobám. Tretími osobami rozumieme fyzické alebo právnické osoby odlišné od zamestnávateľa. Spôsobenie škody tretím osobám zo strany zamestnancov môže priniesť v praxi viaceré komplikácie, ktoré budeme rozoberať v tomto článku.
Prípady, keď zamestnanec spôsobí počas výkonu svojej práce škodu tretím osobám, môžu byť veľmi rozmanité. Napríklad pri realizácii stavebných projektov pôsobia na stavenisku viacerí subdodávatelia s množstvom svojich zamestnancov. Ak niektorý z týchto zamestnancov poškodí pracovný stroj iného subdodávateľa, vznikne tomuto subdodávateľovi nárok na náhradu škody. Ďalším príkladom môže byť situácia, keď zamestnanec pracujúci ako vodič spôsobí počas svojej pracovnej jazdy škodu inému účastníkovi cestnej premávky.
Oba príklady majú spoločných viacero znakov. Medzi zamestnancom a jeho zamestnávateľom existoval pracovnoprávny vzťah – právny vzťah upravený zákonom č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v z. n. p. (ďalej len „Zákonník práce“). V okamihu spôsobenia škody však vznikol nový právny vzťah – zodpovednostný vzťah medzi zamestnávateľom a treťou osobou. Tento nový právny vzťah je upravený najčastejšie zákonom č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v z. n. p. (ďalej len „Občiansky zákonník“) alebo zákonom č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v z. n. p. (ďalej len „Obchodný zákonník“). Podstatou tohto vzťahu je povinnosť zodpovedného subjektu nahradiť škodu poškodenému subjektu. V načrtnutých situáciách dochádza samozrejme aj ku vzniku ďalšieho komplexu právnych zodpovednostných vzťahov (napr. trestnoprávnych alebo administratívnoprávnych), ale tie už nie sú predmetom nášho záujmu v tomto článku.
Základným ustanovením, ktoré upravuje právnu zodpovednosť za škodu v rámci súkromnoprávnych vzťahov je § 420 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Podľa neho platí, že každý subjekt zodpovedá