Dňom 1. januárom 2017 nadobúdajú účinnosť Články 13b, 31a a 31b vykonávacieho nariadenia (EÚ) č. 282/2011, ktorých cieľom je zabezpečiť jednotné zaobchádzanie s poskytovaním služieb spojených s nehnuteľným majetkom na účely dane z pridanej hodnoty (DPH). Predmetné Články nariadenia sú priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch.
Podľa Článku 47 Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH (ďalej len „Smernica“), ktorý je implementovaný do slovenskej legislatívy prostredníctvom § 16 ods. 1 platného zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v z. n. p. platí, že miestom dodania služby vzťahujúcej sa na nehnuteľný majetok je miesto, kde sa nehnuteľný majetok nachádza.
Spomínané Články vykonávacieho nariadenia bližšie definujú:
- čo sa na tieto účely rozumie nehnuteľným majetkom,
- ktoré služby sú (nie sú) považované za služby vzťahujúce sa na nehnuteľný majetok.
Koncom roku 2015 vydala Európska Komisia k predmetným Článkom vykonávacieho nariadenia aj nezáväzné vysvetlivky, ktorých cieľom je priblížiť ich význam a uplatňovanie v praxi.
Z hľadiska Slovenska je možné spomenúť, že slovenská finančná správa sa pravidlami vykonávacieho nariadenia týkajúcich sa služieb vzťahujúcich sa na nehnuteľný majetok riadi i v súčasnosti, čo vyplýva z nezáväzných pokynov zverejnených na webovej stránke Finančného riaditeľstva SR.
Definícia nehnuteľného majetku
Na účely uplatňovania Smernice sa za nehnuteľný majetok považuje:
a) Akákoľvek určitá časť zeme na povrchu alebo pod ním, ku ktorej možno založiť vlastnícke právo a držbu.
„Časť zeme na povrchu“ zahŕňa okrem pôdy aj vodné plochy, oceán, ale