Judikáty a nálezy

V tomto vydaní časopisu prinášame komentár k rozsudku Súdneho dvora EÚ k predbežnej otázke týkajúcej sa odpočítania dane z pridanej hodnoty (DPH) v prípade DPH podvodu - C-537/22 Global Ink Trade.

Súdny dvor EÚ sa v rozsudku C-232/22 „Cabot Plastics Belgium SA“ zaoberal interpretáciou konceptu prevádzkarne z hľadiska DPH v kontexte činností výhradného zmluvného výrobcu v rámci podnikovej skupiny.

V daňovej oblasti platí, že daňové subjekty si môžu zorganizovať svoje podnikanie tak, aby si znížili svoju daňovú povinnosť. Neexistuje žiadna povinnosť podnikať takým spôsobom, aby sa zvýšil daňový príjem štátu. Základnou zásadou je sloboda vybrať si čo najmenej zdaniteľný spôsob prevádzkovania podnikania, aby sa minimalizovali náklady. Takáto sloboda voľby však existuje len v rozsahu legálnych možností stanovených režimom DPH – tomu nezodpovedá zistenie podvodu na DPH.

Súdny dvor Európskej únie sa v rozsudku Gmina O. (C-612/21) zaoberal otázkou, či dodávka a montáž systémov obnoviteľnej energie uskutočnená obcou v prospech jej obyvateľov prostredníctvom podnikateľského subjektu, predstavuje dodanie tovaru a poskytnutie služieb podliehajúce dani z pridanej hodnoty (DPH).

V tomto vydaní časopisu prinášame komentár k rozsudku Súdneho dvora EÚ k predbežnej otázke týkajúcej sa možnosti uplatniť zjednodušenie pri trojstrannom obchode v prípade, že na faktúre vystavenej sprostredkujúcim nadobúdateľom chýba údaj „prenesenie daňovej povinnosti“ – C‑247/21 Luxury Trust Automobil.

Podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) je miestom dodania tovaru miesto, kde sa tovar nachádza pri začatí prepravy, ak ide o dodanie tovaru spojené s jeho prepravou. Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH je od dane oslobodené dodanie tovaru, ktorý je prepravený do iného členského štátu predávajúcim alebo kupujúcim alebo treťou osobou na ich účet. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo na odpočítanie dane vzniká kupujúcemu v deň, keď pri tomto plnení vzniká daňová povinnosť predávajúcemu. Ide o prevzatie pravidiel EÚ zo spoločnej smernice o DPH (články 32 ods. 1; 138 ods. 1; 167).

V tomto vydaní časopisu prinášame komentár k rozsudku Súdneho dvora EÚ k predbežnej otázke týkajúcej sa uplatnenia zníženej sadzby DPH pri dodaní jedál, ktoré sú pripravené na okamžitú konzumáciu, a jedál, ktoré si zákazníci vezmú so sebou – C‑703/19 J. K. proti Dyrektor Izby Administracji Skarbowej w Katowicach, za účasti: Rzecznik Małych i Średnich Przedsiębiorców.

Koncom minulého roka vydal Súdny dvor Európskej únie („Súdny dvor“) uznesenie vo veci [Vikingo], ktorého predmetom bolo posúdenie možnosti správcu dane zamietnuť právo na odpočítanie dane bez toho, aby súčasne skúmal existenciu daňového podvodu a vedomosti daňovníka o ňom. Súdny dvor, nadväzujúc na svoju predchádzajúcu judikatúru pomerne jasne zrekapituloval mantinely umožňujúce odňatie uplatneného práva (na odpočítanie dane, prípadne na oslobodenie od dane) daňovým subjektom formou spochybnenia dodávateľa – tzv. „deklarovaný dodávateľ.“ V prípade prevzatia záverov analyzovaného uznesenia do vnútroštátnej praxe správcov dane, spôsobí jeho dopad pravdepodobne to, že argumentačná línia „deklarovaný dodávateľ“ ako dôvod na odňatie práva na odpočítanie dane bude definitívne opustená a správca dane bude musieť dokazovať úplné neuskutočnenie dodávky, resp. existenciu daňového podvodu a splnenie tzv. vedomostného testu.

Správny režim dane z pridanej hodnoty (DPH) pri dovoze tovaru z tretích krajín záleží aj od toho, či sa správne určí – colná hodnota, lebo základom dane je colná hodnota tovaru tak, ako to ustanovuje § 24 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“). Podľa § 84 zákona o DPH je pri dovoze tovaru správcom dane colný orgán a na správu dane sa použijú colné predpisy. Do základu dane sa zahŕňajú aj súvisiace náklady, ako napríklad provízia, náklady na balenie, náklady na prepravu a náklady poistenia. V praxi vzniká otázka, či do colnej hodnoty (základu dane) patria aj licenčné poplatky (napr. ochranná známka, know-how, patent).

Cieľom tohto príspevku je poskytnúť komplexný obraz o aktuálnych doplnených princípoch pre prisudzovanie ziskov stálej prevádzkarni, ktorá vznikne podľa upravenej definície článku 5 Modelovej daňovej zmluvy OECD o príjmoch a majetku (ďalej len „Modelová zmluva OECD“) z roku 2017. Tieto zmeny sú zobrazené aj na praktických modelových situáciách.

Súdny spor má rozhodnúť vo veci žalobcu (slovenský podnik so zahraničnými akcionármi) proti žalovanému (Finančné riaditeľstvo SR) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 28. 6. 2010. Krajský súd v Bratislave vydal v uvedenej veci dňa 27. 1. 2012 prvý rozsudok. Najvyšší súd SR napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil uznesením zo dňa 23. 10. 2012 a vrátil vec Krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Krajský súd v Bratislave následne vydal vo veci rozsudok dňa 28. 3. 2014, ktorým svoje prvé rozhodnutie vo svojej podstate potvrdil. Predmetná vec bola opätovne napadnutá a doručená na Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 28. 7. 2014, kde ku dňu 5. 12. 2014 o nej nebolo rozhodnuté.

V tomto článku uvádzame vybrané judikáty ohľadom nemožnosti odpočítania dane z pridanej hodnoty:

Vybraný judikát z publikácie, ktorú, ako novinku prináša vydavateľstvo IURA Edition s.r.o., pod názvom „Judikatúra vo veciach daňového práva".

§ 63 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov § 1 a § 4 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom – zrušený zákonom č. 514/2003 Z. z. § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov

ednou zo zásadných zmien, ktoré boli po vstupe Slovenska do EÚ v oblasti DPH zavedené, je systém obráteného účtovania dane z pridanej hodnoty, tzv. reverse / charge. Jeho podstata spočíva v prenesení miesta zdanenia do krajiny prijímateľa služby. Do skupiny služieb, ktoré tomuto systému podliehajú, patria aj reklamné služby. V praxi to znamená, že ak slovenskí platitelia DPH poskytujú reklamné služby zahraničným podnikateľom (v prípade zákazníkov z krajín EÚ, inak akýmkoľvek zahraničným osobám), neuplatňujú na svoje služby slovenskú DPH, ale DPH si uplatní prijímateľ služby vo svojom štáte. Otázkou však je, čo má slovenská reklamná agentúra (alebo iná slovenská spoločnosť poskytujúca reklamné služby) fakturovať týmto spôsobom, čo všetko môže byť zahrnuté do definície reklamných služieb.

Ak si žalobcovia napriek výzve správcu dane nesplnili povinnosť podať daňové priznanie, správca dane mohol postupovať pri určovaní dane z príjmov fyzických osôb podľa § 42 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a nemožno mu vytýkať, keď žalobcom daň určil podľa pomôcok, ktoré mal k dispozícii, alebo ktoré si sám zaobstaral, a to aj bez súčinnosti s daňovým subjektom.