Od 1. januára 2010 v zákone č. 222/2004 Z. z. v z. n. p. platia nové pravidlá pre určenie miesta dodania služieb. Tieto obsahujú dve všeobecné a niekoľko osobitných pravidiel pre určenie miesta zdanenia služieb. V praxi je niekedy problematické určiť, či sa má pre určenie miesta dodania služby použiť jedno z dvoch všeobecných pravidiel alebo niektoré z osobitných pravidiel.
Nadväzne na tzv. balíček zmien v legislatíve Európskej únie upravujúcej daň z pridanej hodnoty platia od 1. januára 2010 v zákone č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v z. n. p. (ďalej „zákon o DPH“) nové pravidlá pre určenie miesta dodania služieb. Tieto obsahujú dve všeobecné a niekoľko osobitných pravidiel pre určenie miesta zdanenia služieb. V niektorých prípadoch v praxi je problematické určiť, či sa má pre určenie miesta dodania služby použiť jedno z dvoch všeobecných pravidiel alebo niektoré z osobitných pravidiel. S najväčšou neistotou sa podnikatelia stretávajú pri poskytovaní služieb, ktoré priamo alebo nepriamo súvisia s nehnuteľnosťou, pričom ani prístupy daňových správ jednotlivých členských štátov EÚ k niektorým druhom služieb nie sú rovnaké.
Všeobecné a osobitné pravidlá
Miestom dodania a zdanenia služieb by malo byť v zásade miesto, kde dochádza k ich skutočnej spotrebe. V zmysle § 15 ods. 1 zákona o DPH sa od 1. januára 2010 služby poskytnuté zdaniteľným osobám zdaňujú v štáte, v ktorom má zdaniteľná osoba – príjemca služby sídlo alebo miesto podnikania, a ak je služba poskytnutá prevád