Inštitút ručenia za daň z predchádzajúceho stupňa bol do zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v z. n. p. (ďalej len „zákon o DPH“) zavedený v roku 2004. Od 1. októbra 2012 bol inštitút ručenia za daň precizovaný a doplnený. S ustanovením § 69 ods. 14 zákona o DPH, v ktorom sú vymedzené osoby, ktoré ručia za daň z predchádzajúceho stupňa, súvisia ustanovenia § 69 ods. 15 a § 69b zákona o DPH, v ktorom je upravený postup pri ručení za daň.
S účinnosťou od 1. januára 2018 sa zmenili podmienky na uplatnenie ručenia za daň, keď bola vypustená jedna z domnienok, že platiteľ vedel, že jeho dodávateľ nebude schopný zaplatiť daň z dôvodu, že uskutočnil zdaniteľný obchod počas obdobia, v ktorom bol tento dodávateľ zverejnený v zozname „nespoľahlivých“ platiteľov vedených v zozname zverejnenom na portáli Finančnej správy SR, kde sú zverejňovaní platitelia, u ktorých nastali dôvody na zrušenie registrácie z úradnej moci.
Podmienky na uplatnenie inštitútu ručenia za daň
Cieľom ustanovení zákona o DPH upravujúcich ručenie za daň je predovšetkým efektívna zákonná podpora boja proti podvodom na DPH. Členské štáty EÚ na uplatňovanie takéhoto inštitútu oprávňuje článok 205 smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica o DPH“).
Podľa čl. 205 smernice o DPH môžu členské štáty stanoviť, že osoba iná ako osoba povinná platiť daň ručí spoločne a nerozdielne za platbu DPH. Ručenie za daň podľa zákona o DPH sa týka len ručenia za DPH, čo znamená, že osoby ručiteľov neručia za nedoplatky na iných daniach.
Podľa § 69 ods. 14 zákona o DPH platiteľ dane, ktorému je alebo má byť v tuzemsku dodaný tovar alebo služba, ručí za daň z predchádzajúceho stupňa, t. j. odberateľ ručí za daň svojho dodávateľa, ak dodávateľ daň uvedenú na faktúre nezaplatil alebo sa stal neschopným zaplatiť daň a platiteľ dane (odberateľ) v čase vzniku daňovej povinnosti vedel alebo na základe dostatočných dôvodov vedieť mal alebo vedieť mohol, že daň či už celá alebo jej časť nebude zaplatená.
Zároveň sú v zákone uvedené dôvody, ktoré nasvedčujú tomu, že platiteľ dane (odberateľ) vedieť mal alebo vedieť mohol, že daň nebude zaplatená. Sú to prípady (s účinnosťou od 1. 1. 2018), keď:
- protihodnota za plnenie uvedená na faktúre je bez ekonomického opodstatnenia neprimerane vysoká alebo neprimerane nízka, alebo
- v čase vzniku daňovej povinnosti bol štatutárnym orgánom odberateľa alebo členom štatutárneho orgánu odberateľa alebo jeho spoločníkom – štatutárny orgán dodávateľa alebo člen štatutárneho orgánu dodávateľa alebo spoločník dodávateľa, t. j. platiteľa dane, ktorý dodáva tovar alebo službu (personálna prepojenosť dodávateľa a odberateľa).
Do 31. decembra 2017 bola v zákone o DPH aj ďalšia právna domnienka pre preukazovanie, že odberateľ mohol vedieť, že daň na predchádzajúcom stupni nebude zaplatená, a to, že platiteľ dane uskutočnil zdaniteľný obchod s platiteľom počas obdobia, v ktorom bol tento platiteľ zverejnený v zozname podľa § 69 ods. 15 zákona o DPH. V tomto zozname sú na portáli Finančnej správy SR zverejňovaní platitelia, u ktorých nastali dôvody na zrušenie registrácie z úradnej moci podľa § 81 ods. 4 písm. b) druhého bodu. Táto právna domnienka bola zo zákona s účinnosťou od 1. januára 2018 vypustená.
Ustanovenie § 69 ods. 14 zákona o DPH zakotvuje podmienky vzniku ručenia odberateľa za daň z pridanej hodnoty, ktorú dodávateľ uviedol na faktúre, ale ju nezaplatil do štátneho rozpočtu. Ručenie za daň z predchádzajúceho stupňa u odberateľa vzniká, ak:
- dodávateľ daň z pridanej hodnoty uvedenú na faktúre nezaplatil v lehote splatnosti podľa § 78 zákona o DPH a
- odberateľ vedel alebo na základe dostatočných dôvodov vedieť mal alebo vedieť mohol, že daň z pridanej hodnoty nebude dodávateľom zaplatená do štátneho rozpočtu.
Pri kumula