Pri riešení akejkoľvek otázky týkajúcej sa dane z príjmov je potrebné vychádzať predovšetkým z ustanovení zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v z. n. p. (ďalej len „ZDP“).
Pri určovaní výdavkov, ktoré je možné pri výpočte daňovej povinnosti odpočítať od zdaniteľných príjmov je daňovník povinný postupovať v prvom rade v súlade so základnou definíciou daňového výdavku, ktorá je určená v § 2 písm. i) ZDP. Podľa tejto definície je daňovým výdavkom každý výdavok (náklad):
- preukázateľne vynaložený daňovníkom na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov,
- zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v daňovej evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 ZDP,
pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm. t) ZDP, v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje inak.
Bližšie je zákonná možnosť a spôsob zahrnutia výdavkov do daňových výdavkov vymedzená v ustanoveniach § 19 až 29 ZDP.
Všeobecne pre daňové výdavky zamestnávateľa vo vzťahu k zamestnancom je zavedená úprava v § 19 ods. 1 ZDP, podľa ktorej je možné uplatniť výdavky, ktoré limitujú osobitné predpisy [napr. zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v z. n. p. (ďalej len „Zákonník práce“) a zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v z. n. p. (ďalej len „zákon o cestovných náhradách“)] do daňových výdavkov len v takto stanovenom limite, s výnimkou prípadov, ak:
- sú vyššie nároky dohodnuté v kolektívnej zmluve, v internom predpise zamestnávateľa, v pracovnej alebo inej zmluve uzatvorenej medzi zamestnancom a zamestnávateľom podľa ustanovení Zákonníka práce,
- a tieto vyššie nároky sú na strane zamestnanca zdaniteľným príjmom podľa § 5 ods. 1 a ods. 3 písm. d) ZDP.
Na uvedené nadväzuje aj § 21 ods. 1 písm. e) ZDP, podľa ktorého daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady) presahujúce limity ustanovené týmto zákonom alebo osobitnými predpismi, okrem výdavkov (nákladov) vynaložených zamestnávateľom na poskytnutý zdaniteľný príjem podľa § 5 ods. 1 a ods. 3 písm. d) za podmienok ustanovených osobitným predpisom a výdavky (náklady) vynaložené v rozpore s týmto zákonom alebo s osobitnými predpismi.
Daňové výdavky na vzdelávanie a rekvalifikáciu zamestnancov
V prípade, ak pôjde o posúdenie výdavku na vzdelávanie a rekvalifikáciu zamestnancov ako daňového výdavku zamestnávateľa je potrebné postupovať podľa ustanovenia § 19 ods. 2 písm. c) tretí bod ZDP. Podľa citovaného ustanovenia, daňovým výdavkom, ktorý možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone sú výdavky na pracovné a sociálne podmienky a starostlivosť o zdravie vynaložené na vzdelávanie a rekvalifikáciu zamestnancov, vlastné vzdelávacie zariadenia.
Základnou a prvoradou podmienkou pre uznateľnosť výdavkov na vzdelávanie zamestnancov je to, že ide o také vzdelávanie a rekvalifikáciu zamestnanca, ktoré súvisí s činnosťou podnikateľa a pracovným zaradením zamestnanca. Zákon o dani z príjmov nedefinuje pojmy „vzdelávanie“ a „rekvalifikácia“. Tieto pojmy sú zadefinované v iných právnych predpisoch.
Ďalšie resp. celoživotné vzdelávanie je vymedzené zákonom č. 568/2009 Z. z. o celoživotnom vzdelávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len „zákon o celoživotnom vzdelávaní“). Celoživotné vzdelávanie je popri vzdelávaní na základných, stredných a na vysokých školách súčasťou vzdelávacej sústavy Slovenskej republiky. Zákon o celoživotnom vzdelávaní sa nevzťahuje na prípravu špeciálnych odborný