K najčastejšie využívaným zabezpečovacím inštitútom v procese správy daní patrí záložné právo, zriadením ktorého správca dane môže zabezpečiť už splatnú daň, t. j. daňový nedoplatok, pohľadávku, ako aj istú daňovú pohľadávku, ktorá vznikne v budúcnosti. Podľa novelizovaného znenia § 71 ods. 1 zákona o správe daní s účinnosťou od 1. septembra 2007 môže správca dane zriadiť záložné právo aj k pohľadávke daňového dlžníka.
Záložné právo
K najčastejšie využívaným zabezpečovacím inštitútom v procese správy daní patrí záložné právo, zriadením ktorého správca dane môže zabezpečiť už splatnú daň, t. j. daňový nedoplatok, pohľadávku, ako aj istú daňovú pohľadávku, ktorá vznikne v budúcnosti. Podľa novelizovaného znenia § 71 ods. 1 zákona o správe daní s účinnosťou od 1. septembra 2007 môže správca dane zriadiť záložné právo aj k pohľadávke daňového dlžníka. Účelom záložného práva je zabezpečovať pohľadávku, preto záložné právo nemôže samo o sebe existovať, je závislé od vzniku aj od trvania predmetnej pohľadávky, ktorú má zabezpečovať. Záložné právo má v podstate zabezpečovaciu funkciu spočívajúcu v tom, že založenie zálohu donucuje dlžníka, aby svoj dlh splnil. Tým sa zároveň posilňuje právna pozícia záložného veriteľa, že jeho pohľadávka bude uspokojená aj vtedy, keď ju dlžník nebude chcieť alebo môcť splniť. Súčasne má funkciu uhradzovaciu, ktorá sa prejavuje v možnosti veriteľa domáhať sa uspokojenia priamo zo zálohu pre prípad, že jeho pohľadávka nebude splnená.
Správca dane môže zriadiť záložné právo k veci, k právu, inej majetkovej hodnote, bytu a nebytovému priestoru za podmienky, že vlastníkom je daňový dlžník. Predmetom záložného práva (zálohom) môže byť aj súbor vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt, podnik alebo časť podniku alebo iná hromadná vec, spoluvlastnícky podiel k veci, ako aj pohľadávka a cenné papiere. Predmetom záložného práva k pohľadávke daňového dlžníka bude peňažná pohľadávka, ktorú má daňový dlžník voči tretej osobe, napríklad k svojmu obchodnému partnerovi.
Základným predpokladom na zriadenie záložného práva je okrem vlastníctva zálohu aj jeho prevoditeľnosť, pretože záložné právo sa zásadne realizuje predajom zálohu. Za daňovú pohľadávku možno považovať pohľadávku na dani do lehoty splatnosti priznanú daňovým subjektom alebo vyrubenú správcom dane. Pravdepodobnou daňovou pohľadávkou, ktorá vznikne v budúcnosti, môže byť napríklad sankčný úrok (pozri § 35b zákona o správe daní), ktorý je správca dane povinný vyrubiť z dlžnej sumy daňovému dlžníkovi, ak daň neuhradil v lehote alebo vo výške podľa príslušného hmotnoprávneho zákona. Istou daňovou pohľadávkou je aj daň alebo rozdiel dane, ktorý bol zistený daňovou kontrolou, (pričom správca dane ešte nevydal platobný, resp. dodatočný platobný výmer vo vyrubovacom konaní), ďalej pohľadávka daňového dlžníka (neuhradený, ale uznaný dlh inej osoby voči daňovému dlžníkovi, resp. právny nárok veriteľa na plnenie zo strany dlžníka).
Zálohom je pohľadávka patriaca daňovému subjektu, ktorý vo vzťahu k správcovi dane vystupuje ako daňový dlžník, resp. daňový subjekt a zároveň ako veriteľ založenej pohľadávky vo vzťahu k dlžníkovi, ktorý voči správcovi dane vystupuje ako poddlžník. Ak vznikne záložné právo k pohľadávke, automaticky sa vzťahuje aj na dlžné príslušenstvo pohľadávky, ktorým sú úrok, úrok z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s uplatnením pohľadávky (pozri § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Zákon o správe daní však pre účinnosť záložného práva voči poddlžníkovi vyžaduje, aby bol poddlžník o zriadení záložného práva k pohľadávke písomne vyrozumený.
Správca dane vydá rozhodnutie o zabezpečení daňového nedoplatku zriadením záložného práva. Rozhodnutie okrem všeobecných náležitostí, ktoré zákon o správe daní vyžaduje v § 30 ods. 2, musí obsahovať aj označenie daňového nedoplatku, predmetu záložného práva a musí v ňom byť klauzula obmedzujúca dispozičné právo so zálohom bez predchádzajúceho súhlasu správcu dane. Okrem týchto všeobecných náležitostí musí byť v rozhodnutí uvedené aj rodné číslo, a to vtedy, ak je to potrebné na vykonanie zápisu alebo registrácie podľa osobitného predpisu (napríklad zápisu do katastra nehnuteľností, do registra záložných práv cenných papierov). Správca dane musí v rozhodnutí vymedziť predmet záložného práva tak, aby nedošlo k pochybnostiam (napr. konkretizovať nehnuteľnosť, riadne identifikovať auto a pod.). Pri zabezpečení daňového nedoplatku musí prihliadať na primeranosť hodnoty zálohu vo vzťahu k zabezpečovanej výške daňového nedoplatku tak, aby daňový dlžník nebol vo svojich právach obmedzovaný viac, ako je nevyhnutné. Rozhodnutie o zabezpečení daňového nedoplatku zriadením záložného práva k veciam, právam alebo k iným majetkovým hodnotám daňového dlžníka alebo poddlžníka sa doručí daňovému dlžníkovi alebo poddlžníkovi. Len tieto osoby sa môžu proti tomuto rozhodnutiu v lehote do pätnástich dní odo dňa jeho doručenia odvolať. Odvolanie však nemá odkladný účinok.