Konto pracovného času podľa Zákonníka práce je možné zaviesť len po písomnej dohode so zástupcami zamestnancov, ale jeho zavedenie nie je podmienené povahou práce alebo podmienkami prevádzky u zamestnávateľa, teda nie je viazané na sezónne vplyvy.
Konto pracovného času bolo do Zákonníka práce zapracované tzv. veľkou novelou, s účinnosťou od 1. septembra 2011 (zákon č. 257/2011 Z. z.) ako samostatný § 87a na základe návrhu skupiny poslancov napriek tomu, že Zákonník práce už obsahoval ako prechodné ustanovenie § 252c (je účinné do konca roku 2012) a súčasne bol obsah tohto prechodného ustanovenia, pre ktoré sa vžil slangový výraz „flexikonto“, zakotvený ako stále ustanovenie do samostatného § 142a Zákonníka práce v časti o prekážkach v práci.
S rovnakým zámerom sa v ustanoveniach § 121 Zákonníka práce o nárokoch za prácu nadčas rozšírila doba na vyčerpanie náhradného voľna z troch až na 12 mesiacov. Účelom všetkých uvedených ustanovení Zákonníka práce je umožniť pružnejšie reagovať na potreby trhu, prejavujúce sa kolísavosťou v ponuke a dopyte po výrobkoch a službách a z toho vyplývajúcou nerovnomernou potrebou práce.
Inštitút tzv. flexikonta podľa § 142a Zákonníka práce a konta pracovného času podľa § 87a Zákonníka práce sú zdanlivo dosť podobné, ide však o dva osobitné inštitúty, ktoré sa uplatňujú v rôznych situáciách, preto je potrebné v prvej časti priblížiť aj princípy uplatňovania flexikonta.
Podstata uplatňovania „flexikonta“
Z umiestnenia ustanovení o flexikonte v piatej časti Zákonníka práce o prekážkach v práci je zrejmé, že toto ustanovenie je ďalším zo spôsobov riešenia prekážky v práci na strane zamestnávateľa. Uplatňuje sa v situácii, kedy u zamestnávateľa nastali vážne prevádzkové dôvody, pre ktoré zamestnanec nemôže vykonávať prácu.
V takom prípade môže zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov zamestnancovi poskytnúť pracovné voľno, počas ktorého sa zamestnancovi neposkytne náhrada mzdy, ale