Zdanenie neuhradených záväzkov

Prečo zdaňovať záväzky?

Ako keby nestačilo, že podnikatelia účtujúci v sústave podvojného účtovníctva musia platiť daň z príjmov z pohľadávok, bez toho aby ich inkasovali, musia v určitých prípadoch platiť daň z príjmov aj zo záväzkov, ktoré neuhradili. Na prvý pohľad to vyzerá ako negatívna motivácia – zaplať, aby si nemusel zdaniť, ktorá v daniach nemá miesto. Dane by mali zostať v pozadí ekonomického rozhodovania, nemali by ovplyvňovať a pôsobiť rušivo na voľný trh, tzn. systém, v ktorom sa všetky ekonomické rozhodnutia (vrátane určenia ceny, pohybu peňazí, tovarov a služieb) odohrávajú na základe slobodných dobrovoľných rozhodnutí zúčastnených strán (predávajúci a kupujúci) bez donucovacej sily. Pri podrobnejšom pohľade na vec však možno dospieť k záveru, že práve nezdaňovanie neuhradených záväzkov by spôsobilo narušenie voľného trhu.

Pre dlžníka, ktorý vedie účtovníctvo, totiž aj neuhradený záväzok predstavuje daňový náklad. Takže dlžník, ktorý neplatí, zarobí napr. pri kúpe tovaru hneď trikrát:

1. od predávajúceho (veriteľa) získa bezodplatne tovar, ktorý môže okamžite zo ziskom predať,
2. zostanú mu k dispozícii peniaze ušetrené za túto kúpu,
3. napriek tomu, že dlh nezaplatí, zníži mu vzniknutý náklad účtovný aj daňový základ, a tak ešte ušetrí na dani z príjmov.

Na druhej strane pre veriteľa, ak vedie tiež účtovníctvo, predstavuje neuhradená pohľadávka okamžitý zdaniteľný výnos, takže sa u neho prejavia zrkadlovo tri nevýhody:

1. nemá predaný tovar,
2. nemá ani peniaze z predaja, takže obstarávaciu cenu tovaru kryje zo svojho,
3. napriek tomu, že pohľadávku nemá zinkasovanú, zvyšuje mu vzniknutý výnos základ dane a musí ju celú zdaniť.

Túto daňovú nespravodlivosť voči veriteľom sa snaží daňová legislatíva SR zmierniť, a to uplatnením opravných položiek k takýmto neuhradeným pohľadávkam do daňových výdavkov, avšak len za splnenia určitých podmienok. Navyše ich uplatnenie do daňových výdavkov závisí aj od času, ktorý uplynul od splatnosti pohľadávky, čo má za následok, že veriteľ musí zdaniť pohľadávku v jednom roku, zatiaľ čo opravná položka k nej mu zníži základ dane až v nasledujúcich troch rokoch. V týchto nasledujúcich rokoch môže už mať veriteľ napríklad aj kvôli tejto pohľadávke existenčné problémy a vykazovať stratu. V zdravo fungujúcej ekonomike by veriteľ a dlžník vedeli, že oprávnená pohľadávka nezostane dlho nevymožená, takže opravné položky by vôbec neboli potrebné.

Ako recipročné riešenie problému s vymáhateľnosťou práva na strane veriteľa, daňová legislatíva SR zaviedla daňový postih nesolídneho dlžníka, ktorému je dočasne odňaté právo na daňový účinok neuhradeného záväzku, a to až do doby jeho skutočnej úhrady.

Spôsob zdanenia záväzku

Daňové právo prvýkrát pre zdaňovacie obdobie roka 2008 ustanovilo povinnosť dodaňovať neuhradené záväzky, ak od ich splatnosti uplynulo viac ako 36 mesiacov. Predmetom zdanenia sa stali aj neuhradené záväzky splatné od roku 1998 až do roku 2006 (za viacročné obdobie), ktoré sa do základu dane zahŕňali v rokoch 2008 a 2009 v pomere 50 % rovnomerne. Pre ostatné záväzky sa prijala testovacia časová hranica 36 mesiacov od 1. januára 2008, ktorá sa vzťahovala na tie záväzky, u ktorých doba 36 mesiacov uplynula 31. decembra 2007. Aj tieto záväzky sa mali zahrnúť do základu dane rovnomerne počas dvoch najbližších zdaňovacích období, a to najneskôr do konca roka 2009.

Od roku 2014 sa zaviedlo postupné dodaňovanie záväzkovtak, aby sa zjednotil časový test na zvýšenie základu dane o neuhradený záväzok alebo jeho časť s časovým testom ustanoveným pre daňovú uznateľnosť tvorby opravných položiek k pohľadávkam. Základné ustanovenie – § 17 ods. 27 ZDP (do 31. 12. 2009 – § 17 ods. 29 ZDP) ukladá od tohto dátumu povinnosť upraviť základ dane o výšku záväzku tak, aby zvýšenie základu dane, ak od dohodnutej doby splatnosti záväzku uplynula doba dlhšia ako:

1. 360 dní, predstavovalo v úhrne najmenej 20 % menovitej hodnoty záväzku alebo jeho nesplatenej časti,
2. 720 dn