Podanie daňového priznania je podstatným právnym úkonom daňového subjektu v daňovom konaní a taktiež je podkladom pre určenie výšky platby dane v platobnom výmere. Podať daňové priznanie príslušnému správcovi dane musí každý, komu táto právna povinnosť vyplýva z osobitných právnych predpisov alebo koho správca dane ma jeho podanie vyzve. Pokiaľ si daňový subjekt túto svoju základnú právnu povinnosť nesplní, musí počítať s nepriaznivými právnymi následkami, ktorými je, okrem iného, obligatórne začatie konania o určenie dane podľa pomôcok, ktoré je špecifickým konaním finančného orgánu.
S prípadmi, keď dôjde k nesprávnemu podaniu daňového priznania právny poriadok počíta a umožňuje podať opravné daňové priznanie a v špecifických prípadoch aj dodatočné daňové priznanie. Pritom ale musia byť naplnené predpoklady ustanovené právnym poriadkom pre podanie takéhoto daňového priznania. Ide teda o riešenie špecifických prípadov, ktoré môžu nastať a ktoré budú predmetom tohto článku.
Podanie daňového priznania
Podanie daňového priznania umožňuje riadny začiatok daňového konania a je významným dôkazným prostriedkom, ktorý uľahčuje jeho priebeh. Pokiaľ však nedôjde k riadnemu a včasnému podaniu daňového priznania daňovým subjektom, tak sa predlžuje čas, ktorý je potrebný na správne určenie dane v platobnom výmere. Popri nepriaznivých právnych následkoch, ktoré vznikajú pre daňový subjekt nepodaním daňového priznania v podobe uloženia pokuty príslušným správcom dane, je nepodanie daňového priznania spojené aj so začatím konania o určenie dane podľa pomôcok, ktoré je špecifickými konaním v konkrétnom prípade.
Príklad č. 1:
Daňový subjekt podal riadne a včas daňové priznanie príslušnému správcovi dane podľa osobitnej právnej úpravy, ale ďalej s ním nespolupracoval a nepredkladal potrebné dôkazy pre priebeh daňového konania v danom prípade. Preto príslušný správca dane začal vykonávať aktivity smerujúce k získaniu podkladov potrebných pre overenie podaného daňového priznania. Konal správca dane v súlade s platným právom?
Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len "daňový poriadok") je správca dane povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.
V súlade s uvedeným ustanovením si správca dane z vlastného podnetu zadovažuje jednotlivé dôkazné prostriedky, ktoré sú potrebné pre správne určenie základu dane a následne daňovej platby. Ide napríklad o daňovú kontrolu alebo určenie dane podľa pomôcok v danom prípade. Ide však vždy len o približné určenie výšky daňovej povinnosti a preto je takéto určenie dane nevýhodné pre daňový subjekt. Pokiaľ aj následne počas konania o určenie dane podľa pomôcok podá daňový subjekt daňové priznanie, správca dane ho podľa § 15 ods. 3 daňového poriadku môže, ale nemusí akceptovať pri určovaní výšky daňovej platby.
V súvislosti s potrebou získania podkladov potrebných pre zistenie alebo
